Rímskokatolícka cirkev

Vstupujeme do pôstneho obdobia, a tak je vhodné napísať zopár poznatkov z pôstnej disciplíny doterajších generácií kresťanov. Je na to dôvod, lebo vlastne aj my sme kresťania…

Ako vzniklo pôstne obdobie?
Generácie kresťanov, ktoré žili v dobe po smrti apoštolov, sa vyznačovali tým, že sa usilovali vo svojom živote napodobňovať život Pána Ježiša. Keďže Pán Ježiš po krste v Jordáne odišiel na púšť a tam sa 40 dní postil (porov. Mt 4,2), začali sa postiť aj kresťania. Tejto myšlienke napomáhali aj spisovatelia duchovného života, ktorí zdôrazňovali, že aj Mojžiš sa postil na hore Sinaj 40 dní (Ex 34,28) a podobne 40 dní sa postil aj prorok Eliáš na ceste k hore Horeb (A Kr 19,8). Keď sa konal koncil v Nicei v roku 325, biskupi už hovoria o 40 dennom pôstnom období ako o niečom, čo je samozrejmé a čo sa praktizuje ako príprava na Veľkú noc.

Viete, že je problém s počtom dní?
Latinský názov pôstneho obdobia je „quadragesima“, čo v slovenčine znamená jednoducho obdobie štyridsiatich dní. Týmto slovom kresťania nazývali 40-denné pôstne obdobie pred Veľkou nocou. Problém však spočíval v tom, kedy pôst začať a kedy skončiť, aby trval naozaj 40 dní. Spočiatku pôstne obdobie začínalo v nedeľu 6 týždňov pred Veľkou nocou a končilo na Bielu sobotu večer, čo bolo vrátane soboty rovných 40 dní. Avšak v nedele sa v skutočnosti kresťania nepostili, ale oslavovali deň Pánov (Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša), pôstne obdobie v skutočnosti trvalo iba 34 dní (bez 6 nedieľ). Z tohto dôvodu došlo k nasledovnej úprave: najprv boli vyňaté zo svätého alebo veľkonočného trojdnia (Veľký piatok, Biela sobota a Veľkonočná nedeľa) dva dni (Veľký piatok a Biela sobota), ktoré boli pričlenené k pôstnemu obdobiu, čím sa počet skutočných pôstnych dní zvýšil na 36. Neskôr pred prvou pôstnou nedeľou boli pridané ešte ďalšie 4 dni a pôstne obdobie sa začínalo popolcovou stredou. Od popolcovej stredy do Bielej soboty vrátane je rovných 40 dní pôstneho obdobia (nerátajúc 6 nedieľ).

Pri reforme liturgie v roku 1969 spomínaná úprava narobila odborníkom liturgie veľa problémov. Stáli pred nimi tieto možnosti: 1/ vrátiť začiatok pôstneho obdobia na prvú pôstnu nedeľu (v tomto prípade bez nedieľ by do Bielej soboty vrátane bolo rovných 40 dní); 2/ ponechať začiatok pôstneho obdobia na popolcovú stredu (v tomto prípade do Bielej soboty vrátane bez nedieľ by to bolo 44 dní; 3/ určiť začiatok pôstneho obdobia na popolcovú stredu a koniec na Zelený štvrtok večer a zaviesť veľkonočné alebo sväté trojdnie (Veľký piatok, Biela sobota a Veľkonočná nedeľa) a vzdať sa toho, že pôstne obdobie bude trvať presných 40 dní (s nedeľami je to 44 dní, bez nedelí iba 38 dní). Pre význam a dôležitosť popolcovej stredy bolo prijaté tretie z uvedených možností a toto platí podnes (porov. A. Adam, Liturgický rok, Praha 1998, s. 100).

Obdobie od Zeleného štvrtku Pamiatky Pánovej večere až do veľkonočnej nedele (veľkonočné trojdnie) sa chápe už ako obdobie veľkonočných udalostí, hoci Veľkému piatku a Bielej sobote nemožno uprieť pôstny charakter. Ak by sme teda k pôstnemu obdobiu prirátali aj Veľký piatok a Bielu sobotu, bez 6 pôstnych nedieľ by to bolo rovných 40 dní ( s pôstnymi nedeľami však až 46 dní).

Čo poviete? Koľko dní vlastne má latinská „quadragesima“ a slovenské pôstne obdobie? Je to trochu zložité, však?

Nuž, a ako sa postilo kedysi a dnes?
Počas celého pôstneho obdobia (výnimkou boli nedele) veriaci jedli iba 1 raz za deň obvykle vo večerných hodinách a nejedlo sa ani mäsitý pokrm, ani sa nepilo víno (neskôr vo východných krajinách ani mlieko a mliečne výrobky). Viackrát sa v ten deň nič nejedlo, ani nepilo. Zvlášť prísny bol pôst ne Veľký piatok a Bielu sobotu. V tieto dva dni veriaci nič nejedol a nič nepili a obrady veľkonočnej vigílie trvali zo soboty na nedeľu celú noc. Postupne však možno pozorovať zmiernenie tejto prísnej pôstnej disciplíny.

Po liturgickej reforme od roku 1969 platí prísny pôst iba na popolcovú stredu a veľký piatok a spočíva v tom, že iba 1 raz sa môže veriaci dosýta najesť, ale okrem toho si ešte 2 razy môže niečo zajesť. To viaže zdravých veriacich, ktorí dovŕšili 18. rok veku a neprekročili 60. rok veku. Na popolcovú stredu a veľký piatok sa treba zdržiavať aj mäsitého pokrmu, čo viaže zdravých veriacich po dovŕšení 14. roku veku (až do smrti čiže bez ohraničenia hornej hranice veku).

Kde sa vzala „popolcová“ streda?
Prečo práve popolcová? Keď sa stala streda pred prvou pôstnou nedeľou začiatkom pôstneho obdobia, začal sa vykonávať v tento deň zvláštny obrad (predtým sa vykonával na prvú pôstnu nedeľu). Verejní hriešnici (veriaci, ktorých ťažký hriech bol ľuďom všeobecne známy) sa dobrovoľne a z kajúcnosti obliekali do zvláštneho kajúceho rúcha a nasypal sa im na hlavu popol na znak pokánia. Potom boli vyhnaní od spoločenstva veriacich a vrátiť sa mohli až po náležitom pokání na Zelený štvrtok večer, ktorý bol dňom zmierenia. Ale aj ostatní veriaci boli poznačení na (popolcovú stredu) popolom: mužom sa sypal popol na hlavu a ženám sa z popola urobil na čelo znak kríža. Prax verejného pokánia vo vrcholnom stredoveku zanikla, ale obrad popolca ostal do súčasnej doby ako znak pokánia a kajúcnosti. Preto má streda, kedy začína pôstne obdobie, prívlastok popolcová. Prach a popol bol symbolom kajúcnosti a pokánia aj u Židov v Starom zákone.

Pri poznačení veriaceho na začiatku pôstneho obdobia popolom môže kňaz použiť dve slovné formuly, ktoré sú na tento účel predpísané. Prvá znie: „Pamätaj človeče, že si prach a na prach sa obrátiš“. Sú to slová z knihy Genezis 3,19 a pripomínajú vyhnanie Adama a Evy z rajskej záhrady. Druhá formula znie: „Čiňte pokánie a verte evanjeliu“. Sú to Ježišove slová (Mk 1,15) o tom, ako sa má človek zmieriť s Bohom a ľuďmi.

Don Camillo
Kňaz don Camillo v rovnomennom sympatickom talianskom filme vyhlásil, že na protest i pokánie sa bude postiť tak, že nič nebude jesť a na znak toho, že to myslí vážne, dal zapečatiť chladničku. Všade okolo fary vzbudzoval obdiv, iba on sedel už tretí deň na stoličke so studeným obkladom na čele a modlil sa takto: „Ó, Pane, ako si sa Ty mohol postiť a konať pokánie 40 dní? Veď ja sa postím iba tretí deň a už ďalej nevládzem…“ Naozaj, s nejedením a nepitím nie sú nijaké žarty ani vtedy, keď to robíme ako pokánie. Treba dbať, aby to neohrozilo vaše zdravie. Ale ani s pokáním a kajúcnosťou nie sú žarty. Pôst, pokánie a kajúcnosť patria k úkonom nášho náboženstva. Preto ich konajme s láskou a poníženosťou voči Pánu Bohu, ale vždy rozvážne a tak, aby sme si neuškodili svojmu zdraviu. Rozumný pôst môže prospieť aj ľudskému zdraviu. Súčasná pôstna cirkevná disciplína je usporiadaná tak, že nemôže poškodiť zdravému ľudskému organizmu. Kto by chcel byť k sebe prísny a chcel by v pôste „lámať rekordy“, nech to nikdy nerobí bez konzultácie s lekárom a len vtedy, ak mu to lekár odporučí, alebo aspoň s tým súhlasí a nech je pod lekárskym dohľadom.

Prevzaté z www.pokojadobro.sk
Autor: prof. Dr. Ján Duda, PhD.