farnosť Smolník č. 209
055 66 Smolník
tel.: +421 (0)53 489 75 09
mobil: +421 (0)903 268 706
email: smolnik@burv.sk

Rímskokatolícka cirkev

V sobotu 2. apríla 2016 sa v Rožňave bude konať celodiecézne stretnutie mládeže Rožňavskej diecézy, ktoré bude vyvrcholením príprav na Svetové dni mládeže 2016 v Krakove. Program sa začne pontifikálnou sv. omšou o 10:00 hod. v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave, ktorej hlavným celebrantom bude Mons. Stanislav Stolárik, rožňavský biskup. Program stretnutia bude pokračovať prednáškou generálneho vikára Rožňavskej diecézy vsdp. ThDr. Jána Mihoka, PhD. a stretnutím s apoštolskými sestrami Rodiny Panny Márie zo Starej Haliče (tvorivé dielne a workshopy). Stretnutie sa zavŕši modlitbami chvál v podaní mládeže z Brezna.

Kvôli občerstveniu je potrebné nahlásiť účasť vdp. Patrikovi Balázsovi najneskôr do 28. marca 2016 (tel. č.: 0907 486 396; e-mail: balazsrv@gmail.com).

stretnutie-mladeze_roznava2016

Dnes (10.3.2016) sa zišli žiaci základných škôl a gymnázií, aby si porovnali svoje znalosti Biblie v rámci dekanátneho kola Biblickej olympiády 2016. V tomto roku sa tvorcovia otázok zamerali na dve knihy Svätého písma, a to 1. kniha Samuelova a Evanjelium podľa Lukáša. Tejto olympiády sa zúčastnili aj traja žiaci z našej ZŠ a MŠ v Smolníku. Spoločne súťažilo 11 družstiev: ZŠ Gelnica, ZŠ Jaklovce, ZŠ s MŠ Smolník, ZŠ s MŠ Nálepkovo, ZŠ s MŠ Prakovce, ZŠ Švedlár, ZŠ Veľký Folkmár, ZŠ s MŠ Krompachy (Maurerova), ZŠ Krompachy (Zemanská), ZŠ s MŠ Margecany a Gymnázium Krompachy. Po absolvovaní piatich kôl otázok a vyhodnotenia poroty sa jednotlivé družstvá umiestnili takto:

  1. ZŠ Švedlár (postupujú do diecézneho kola)
  2. ZŠ s MŠ Margecany
  3. ZŠ s MŠ Smolník – Blahoželáme! 🙂
YouTube Preview Image

V dnešnú nedeľu (6.3.2016) sa zišli okolo euchristického stola v Kpalnke Navštívenia Panny Márie na Štósskom vrchu veriaci zo Smolníka, Smolníckej Huty, Štósu, Štósu – Kúpeľov, Medzeva … Sv. omšu celebroval Martin Keruľ, správca farnosti Smolník. Miesto, čas, počasie, ľudia a v prvom rade Eucharistický Kristus, to všetko bolo to, čo mnohých naplnilo a povzbudilo. Ďakujem všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k vytvoreniu celkovej príjemnej atmosféry.

Martin Keruľ, správca farnosti

Pozývame Vás na slávenie štáciovej sv. omše dňa 6.3.2016 o 10: 30 hod. Počas pontifikátu pápeža Gregora Veľkého sa rozšírili tzv. štáciové sväté omše, čo boli slávnostné sväté omše pápeža, ktoré začínal sláviť v jenom kostole a potom sa presunul do iného. Veľkopôstna príprava má byť vedená tak, aby jasnejšie vynikol život miestnej cirkvi a podporil sa jej rozvoj. Preto sa veľmi odporúča zachovať a podporovať tradičnú formu zhromaždenia miestnej cirkvi na spôsob týchto rímskych „štácií“. Tieto zhromaždenia sa môžu konať v kostoloch alebo svätyniach mesta. Tento rok by sme slávili aspoň jednu štáciovú sv. omšu na 4. pôstnu nedeľu o 10:30 hod. v Kaplnke Navštívenia Panny Márie na Štósskom kopci. Všetci ste srdečne pozvaní spoločne sláviť Eucharistickú slávnosť!


 

 

 

 

 

 

– Vatikán 23. februára (RV) – Kresťanstvo je konkrétne náboženstvo, ktoré sa prejavuje skutkami, a nie náboženstvo slov, pokrytectva a márnosti. Aj týmito slovami sa dnes prihovoril pápež František počas homílie v Dome sv. Marty. Svätý Otec sa nechal inšpirovať dnešným liturgickým čítaním z Izaiáša (Iz 1,10.16-20) a z pasáže Evanjelia podľa Matúša (Mt 23,1-12). Prítomných vystríhal, aby nedávali prednosť slovám pred skutkami:

„Pán nás učí ceste skutkov. A koľko ráz nachádzame ľudí – (medzi nimi) aj nás samých – toľkokrát v Cirkvi: ,Oh, som veľkým katolíkom! ’ ,Čo robíš?’ Koľkí rodičia si hovoria katolíci, ale nikdy nemajú čas rozprávať sa svojimi deťmi, hrať sa so svojimi deťmi, počúvať svoje deti. Možno majú svojich rodičov v domove dôchodcov, sú však vždy zaneprázdnení a nemôžu ich ísť navštíviť a nechávajú ich opustených. ,Som však veľký katolík! Patrím do takého spoločenstva.’ Toto je náboženstvo slov: hovorím, že som taký, no konám svetským spôsobom.”

Ako pokračoval Svätý Otec, „hovoriť a nekonať je podvod“. V knihe proroka Izaiáša sa píše o tom, čo sa páči Bohu: „Prestaňte robiť zlo, učte sa robiť dobro… pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu.“ Izaiášové slová tak poukazujú na nekonečné milosrdenstvo Boha, ktorý hovorí ľudstvu: „A príďte, budeme sa pravotiť. Keby boli vaše hriechy ako šarlát, zbelejú ako sneh“ (Iz 1,18).

„Pánovo milosrdenstvo ide v ústrety tým, ktorí majú odvahu rozprávať sa s ním, no rozprávať sa o pravde, o veciach, čo robíme alebo nerobíme, aby nás napravil. A to je Pánova veľká láska v tejto dialektike medzi slovami a skutkami. Byť kresťanom znamená konať: konať Božiu vôľu. A v posledný deň – lebo všetci ho raz budeme mať – v ten deň, čo sa nás bude Pán pýtať? Povie nám: ,Čo ste o mne povedali?’ Nie! Spýta sa nás na veci, ktoré sme urobili.“

Pápež pokračoval citátom z Matúšovho evanjelia, ktoré hovorí o poslednom súde. Ježiš žiada od človeka, aby vydal účet z toho, čo urobil pre hladných, smädných, väznených a cudzincov: „Toto,“ povedal Svätý Otec, „je kresťanský život. Samotné slová nás naopak vedú len k márnosti, k tomu predstieraniu, že sme kresťania. To však nie, tak sa kresťanom byť nedá“.

Na záver Svätý Otec dodal:„Nech nám Pán dá túto múdrosť dobre pochopiť, kde je rozdiel medzi slovami a skutkami a nech nás naučí cestu skutkov a pomôže kráčať po tejto ceste, lebo cesta slov nás vedie na miesto, kde boli títo zákonníci, títo kňazi, ktorým sa páčilo obliekať sa akoby boli vládcami, nie? Toto však nie je evanjeliová realita! Nech nás Pán učí tejto ceste.“

Zdroj: http://tkkbs.sk

Vzhľadom na dnešné evanjelium (Mt 5,20): Mať dobré vzťahy je dar od Boha. Bohu záleží na vzťahoch a budovanie dobrých vzťahov si vyžaduje proces. Pomôžu nám k tomu zlaté pravidlá.

NEMÔŽEŠ BYŤ PRIATEĽ S KAŽDÝM, ALE MÔŽEŠ BYŤ PRIATEĽSKÝ KU KAŽDÉMU.

Nemôžeš ani nemusíš byť priateľ s každým, to nie je tvoja povinnosť – ani kresťanská. Ale priateľský a prívetivý môžeš byť ku každému – k ľuďom, ktorých stretávaš alebo s ktorými prichádzaš do kontaktu. Aj k tým, ktorí ťa zranili, či nie sú „tvoja krvná skupina“.
Priateľov si najlepšie nájdeš tak, že budeš robiť niekomu priateľa, nebudeš čakať a nepovieš si: „Bože, pošli mi priateľa. Nech je fakt dobrý priateľ,“ ale rozhodneš sa, že niekomu poskytneš svoje priateľstvo.

VŠETKO, ČO CHCEŠ, ABY ĽUDIA ROBILI TEBE, ROB AJ TY IM.

Toto pravidlo určite poznáš a dokonca v Biblii má aj nadpis „Zlaté pravidlo“. Nájdeš ho v Matúšovi 7,12 a podobne v Lukášovi v šiestej kapitole: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im, lebo to je zákon a proroci.“ V týchto slovách sa skrýva to, čo hovoril Zákon: „Milovať budeš Boha a milovať budeš blížneho.“ Ježiš to predkladá ako jednoduchú vec a ako zhrnutie celého Starého Zákona. Nový Zákon k tomu pridáva milosť. Keď budeš ľuďom robiť to, čo chceš, aby ľudia robili tebe, vtedy tvoje vzťahy zažijú naozaj prevratné veci. Do toho nás pozýva Božie slovo. V negatívnom zmysle sa dá povedať: „Čo nechcete, aby ľudia robili vám, nerobte ani vy im.“ Keď sa toho budeš držať, možno sa zastavíš a povieš si: „Toto nechcem, aby ľudia robili mne, neurobím to ani ja.“ Uvidíš, že to prinesie veľa požehnania do tvojich vzťahov, lebo v tom je skrytý boží zámer pre ľudí.

ČO ČLOVEK ZASEJE, TO BUDE AJ ŽAŤ.

Toto zlaté pravidlo tiež nájdeš v Biblii, v liste Galaťanom 6, 7. „Čo človek zaseje, to bude aj žať,“ platí na rôzne oblasti života, či sa to týka peňazí alebo štedrosti alebo starostlivosti o iných. Keď buduješ vzťahy, tak si uvedom, že presne to, čo robíš ty ľuďom, sa bude diať tebe. Keď budeš siať priateľstvo, dobrotu, milosrdenstvo, odpustenie, tak aj ty nájdeš to isté odpustenie, priateľstvo a nájdeš milosrdenstvo. Alebo môžeš byť tvrdý, prísny a spravodlivý, ale môže sa stať, že práve vtedy, keď by si tak veľmi potreboval milosrdenstvo, nájdeš spravodlivosť.

VER, ŽE TEN DRUHÝ KONÁ NAJLEPŠIE, AKO VIE.

Neprisudzuj iným motívy a neodsudzuj ich hneď. Pavol v liste Rimanom v štrnástej kapitole píše: „Kto si ty, že súdiš cudzieho sluhu?“ Boh je ten, ktorý bude súdiť ľudí, nie ty. Nesúď cudzieho sluhu. Staraj sa o seba, nesúď iných ako robia veci. V dobrom zmysle slova sa staraj o seba. Ver, že ten druhý koná najlepšie, ako vie. Maj tento postoj. Možno neskôr zistíš, že ten človek je podvodník, že ťa klame, alebo čokoľvek iné, ale tvoj prvý prístup nech je na základe toho, že koná najlepšie, ako vie. Možno mu to nejde dobre, ale veríš, že dal do toho všetko, čo vie. To ti môže pomôcť menej sa rozčuľovať, menej sa starať do druhých, menej všetko dirigovať a bude ťa to učiť mať viac úcty k ľuďom.

KEĎ DRUHÉMU ODPÚŠŤAŠ A PRIJÍMAŠ HO, MÁŠ NA NEHO OVEĽA SILNEJŠÍ VPLYV, AKO KEĎ HO ODSÚDIŠ ALEBO KRITIZUJEŠ.

Veľakrát sa nám stane, že nemáme na našich priateľov, rodičov, deti, príbuzných skoro žiaden vplyv. Nikdy si nedali povedať, naše reči berú jedným uchom dnu a druhým von. Často je to preto, že neuplatňujeme toto pravidlo. Chceme mať na nich vplyv, chceme ich presvedčiť, ale robíme to tlakom, kritikou, ukazovaním zákona a poukazovaním na to, čo robia zle. Zlaté pravidlo hovorí, že keď druhému odpúšťaš a prijímaš ho, máš na neho väčší vplyv, ako keď ho odsúdiš. V Písme sa píše: „Nesúďte, aby ste neboli súdení.“ Nebuď sudcom druhého, lebo keď niekoho iba kritizuješ a stále poukazuješ na to, čo robí zle a prečo to robí, tak súdiš. Nesúď, aby sa to nestalo aj tebe. Buď radšej človek odpúšťania a prijatia.

ČLOVEKA DOKÁŽE ZMENIŤ IBA BOH.

Ty môžeš manipulovať. Možno poznáš vo svojom kruhu ľudí, ktorí „tlačia na pílu“. Skrátka chcú druhých donútiť urobiť to, čo chcú, pretože to považujú za správne. Môžu mať dobrú myšlienku a sledovať dobrý cieľ, no snažia sa to tam dotlačiť. Keď ľudia urobia, čo chcú, urobia to iba navonok, z donútenia a dlho to nevydrží. Pri najbližšej príležitosti urobia zase niečo iné alebo utečú. Druhých mení iba Boh, tak mu daj šancu. Pomôž Bohu tým najsprávnejším spôsobom, že sa modlíš a nachádzaš možnosti, nie že tlačíš.

PREUKAZUJ MILOSRDENSTVO, BUĎ ZHOVIEVAVÝ K SLABOSTIAM DRUHÝCH.

Veď poznáš sám seba a vieš, že aj ty si slabý, aj ty by si v mnohých veciach potreboval pomoc a preto buď zhovievavý. Biblicky by sme mohli povedať: „Nemaj brvno v oku, vyber si najprv brvno.“ Pozri sa najprv na seba. Niekde som čítal prirovnanie o nastavovaní zrkadla – keď ideš nastaviť zrkadlo na druhého, aký je, najprv sa pozri do toho zrkadla ty, dobre sa poobzeraj, až potom ukáž zrkadlo druhému. Uvidíš, že to dosť pomáha. Keď nastavuješ zrkadlo druhému, buď citlivý a nech je tvojim motívom pomoc druhému a nie to, aby si ho ponížil alebo sa na ňom vyzúril.

NEDOMÝŠĽAJ SI.

V domýšľaní sme majstri sveta, zvlášť kresťania. Domýšľame si, konštruujeme, prečo to a to, či nemajú ľudia niečo proti nám, dopočuli sme sa niečo,… Vždy si spomeň na zlaté pravidlo a nedomýšľaj si. Nepridávaj, nemaj pocit, že ty presne vieš, čo tým myslel a sledoval, a ako tým chcel ublížiť. Myslím si, že Boh je na toto dosť citlivý, keď si domýšľame na základe toho uveríme, že máme pravdu a že to tak naozaj bolo.

PRAVIDLO ZÁKOPU

V knihe od Johna Maxwella som našiel pravidlo: keď kopeš zákop, vojenský úkryt, tak ho vykop tak, aby sa tam zmestil aj tvoj priateľ. Urob to z jedného dôležitého dôvodu: keď kopeš zákopy, pravdepodobne ťa čaká niečo ťažké, možno máš strach a potrebuješ sa pred niečím chrániť. Ak vykopeš zákop tak, že sa tam zmestíš len sám, zmenšuješ šancu na prežitie.
To je práve satanova stratégia – oddeliť ľudí od seba. Je to stratégia šelmy. Keď šelmy lovia zo stáda, tak nelovia celé stádo, ale vyhliadnu si najslabšie zviera, odrežú ho od stáda, ulovia a potom chytia ďalšie. Satanova taktika je rovnaká – niekoho oddeliť a potom uloviť. Je to oveľa jednoduchšie, ako sa vrhnúť na všetkých naraz. Takže vždy, keď sa ocitneš v myšlienkach sebaľútosti a samoty, vykop zákop aj pre priateľa a zdôver sa mu. Keď tam budete aspoň dvaja, tak je tu oveľa väčšia šanca, že to prežijete.

Boh chce, aby si mal dobré vzťahy a dobrých priateľov. Dobré vzťahy a priateľstvá sa nedejú len tak. Boh ich dáva ako požehnanie. Každý vzťah treba budovať a udržiavať, žiadny vzťah sa nevyvíja alebo nerozvíja automaticky. Nech ti aj spomenuté zlaté pravidlá pomáhajú vzťahy budovať a rozvíjať.

Mário Tomášik a spolupracovníci
Uverejnené v časopise Nahlas 5/2010

Ježíš se vrátil od Jordánu plný Ducha svatého.
Duch ho vodil pouští čtyřicet dní a ďábel ho pokoušel.
Ty dny nic nejedl, až vyhladověl.
Ďábel mu řekl: „Jsi-li Syn Boží…“ (srov. Lk 4, 1-3)

Většina pokušení je rafinovanější
než udělat naschvál sousedovi

Význam slova pokušení se poněkud posunul. Pokud ho vůbec někdo dnes použije, označí jím nejspíš dortík v cukrárně nebo vynikající čokoládu, kterou snědl na posezení. Nebo je pokušení spojováno jen s oblastí lidské sexuality. Anebo pokoušet znamená hecovat k něčemu, co není dvakrát rozumné, ale bude to legrace.

I když slovo pokušení dnes dostalo poměrně povrchní až banální význam, neznamená to, že skutečným pokušením, tedy svádění z dobré cesty nečelíme. A často si to ani neuvědomujeme, protože většina pokušení je rafinovanější než myšlenka nechat si nalezenou peněženku nebo udělat naschvál sousedovi.

Více pokušení míří na to,
abychom nedělali to, co je dobré

„Nehas, co tě nepálí.“ 
„Každý se musí postarat sám o sebe.“
„Proč bys měl někomu pomáhat, tobě taky nikdo nepomáhá.“
„Podívej, ostatní to taky flákaj, proč by ses ty měl namáhat? Budeš za blbce.“ 
„To je skvělý nápad, ale pusť se do toho až zítra, nebo pozítří.“ 

Pokušením může být i perfekcionismus:
„Když to nezvládneš dokonale, tak to nemá vůbec cenu.“
„Když se nezvládneš modlit hodinu, tak ani nezačínej.“ 

Existuje i pokušení přehnané horlivosti, která vede k tomu, že brzo odpadneme – sportovní terminologií „přepálený začátek“. Nebo odvádění pozornosti ke vzdáleným a jakoby důležitějším problémům, se kterými ale nemůžeme nic udělat, a díky tomu přehlížíme bližní, kterým bychom pomoct mohli a měli. Skoro se zdá, že více pokušení míří na to, abychom nedělali to, co je dobré a co nám a našemu okolí prospívá. Pokušitel totiž ví, že pak se snadněji zapleteme do špatností.

Pokušitel nám chce sebrat jistotu,
že jsme Boží děti

Ježíšova zkušenost s pokušením na poušti odhaluje, že jádro pokušení je ještě hlouběji. Ďábel se snaží zpochybnit jeho identitu Božího Syna, podlomit jeho důvěru k Otci. O totéž se snaží u nás, chce nám sebrat jistotu, že patříme Bohu, že jsme Boží děti a dědici, překrucuje obraz Boha jako dobrého a milujícího Otce.

Ježíš odhaluje a odmítá léčky pokušitele ve světle Božího slova. Nezaplétá se do diskusí s pokušitelem, ale opírá se s důvěrou o to, co Bůh řekl. I nám může Boží slovo pomoci uvědomit si, že čelíme pokušení. I my se můžeme opřít o to, co nám Bůh říká, o jeho ujištění, že jsme jeho děti, kterým kryje záda a dává sílu obstát.

„Milosrdenstvo chcem, a nie obetu“ (Mt 9, 13)
Skutky milosrdenstva na ceste svätým rokom
1. Mária, obraz Cirkvi, ktorá hlása evanjelium, pretože je sama preniknutá evanjeliom 
V bule, ktorou sa vyhlasuje mimoriadny Svätý rok milosrdenstva, som vyzval k tomu, aby sa „Pôstne obdobie svätého roka prežívalo ešte intenzívnejšie ako čas vhodný na slávenie a zakúšanie Božieho milosrdenstva“ (Misericordiae vultus, 17). Výzvou na pozorné počúvanie Božieho slova a povzbudením k iniciatíve „24 hodín pre Pána“ som chcel zdôrazniť prvotnosť meditatívneho počúvania Božieho slova, osobitne toho prorockého. Božie milosrdenstvo je ohlasovaním svetu; ohlasovaním, ktoré má každý kresťan osobne zakúsiť.
Po tom, ako Mária prijala od archanjela Gabriela radostnú zvesť, v prorockom hymne Magnifikat ospievala milosrdenstvo, ktorým si ju Boh vyvolil. Tak sa Panna z Nazareta, Jozefova snúbenica, stala obrazom dokonalej Cirkvi, ohlasujúcej evanjelium, pretože ona sama bola a stále je evanjelizovaná skrze pôsobenie Ducha Svätého, ktorý jej panenské lono urobil plodným. V prorockej tradícii sa milosrdenstvo – už aj na etymologickej úrovni – úzko spája s materským lonom (rachanim – rechem), ako aj s veľkodušnou, vernou a súcitnou dobrotou (chesed), ktorú nachádzame v manželských a rodinných vzťahoch.
2. Božia zmluva s ľuďmi: dejiny milosrdenstva
Tajomstvo Božieho milosrdenstva sa zjavuje v dejinách zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom Izraelom. Boh sa stále prejavuje ako bohatý na milosrdenstvo, pripravený zaobchádzať so svojím ľudom veľmi nežne a súcitne za každých okolností, no zvlášť v dramatických chvíľach, keď ľudská nevernosť narúša puto Zmluvy, ktorá potom musí byť v spravodlivosti a pravde ešte pevnejšie potvrdená. Ide o skutočnú ľúbostnú drámu, v ktorej Boh zohráva rolu zradeného otca a manžela, pokým Izrael hrá neverné dieťa a manželku. Práve rodinné obrazy – aké vidíme u proroka Ozeáša (porov. Oz 1-2) – vyjadrujú, do akej miery si Boh želá byť spojený so svojím ľudom.
Táto ľúbostná dráma vrcholí pri vtelení Božieho Syna. V ňom Otec vylieva svoje nekonečné milosrdenstvo až tak, že sa stáva „vteleným milosrdenstvom“ (Misericordiae vultus, 8). Ako človek je Ježiš z Nazareta pravým synom Izraela so všetkým, čo s tým súvisí; stelesňuje dokonalú poslušnosť, ktorú od každého Izraelitu vyžadovala Šema, predstavujúca aj dnes srdce Božej zmluvy s Izraelom: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6, 4-5). Ako Boží Syn je Ženíchom, ktorý robí všetko preto, aby získal lásku svojej Nevesty, s ktorou ho spája nepodmienečná láska, ktorá sa stáva viditeľnou na večnej svadobnej hostine.
Toto je pulzujúce srdce apoštolskej kerygmy, v ktorej Božie milosrdenstvo zaujíma centrálne a základné miesto. To je „nádhera spásonosnej Božej lásky, ktorá sa prejavila v ukrižovanom a vzkriesenom Ježišovi Kristovi“ (Evangelii gaudium, 36), prvé ohlasovanie, ktoré „treba vždy znovu rozličnými spôsobmi počúvať a stále nanovo ohlasovať počas katechézy, rozličnými formami, vo všetkých etapách a vo všetkých situáciách“ (tamže, 164). Milosrdenstvo teda „vyjadruje spôsob Božieho zaobchádzania s hriešnikom, ktorému ponúka poslednú možnosť, aby sa spamätal, obrátil a uveril“ (Misericordiae vultus, 21), a tak s ním znovu nadviazal vzťah. V ukrižovanom Ježišovi ide Boh tak ďaleko, že chce dosiahnuť i toho najvzdialenejšieho hriešnika práve tam, kde zblúdil a vzdialil sa od neho. A robí to s nádejou, že tým obmäkčí zatvrdnuté srdce svojej Nevesty.
3. Skutky milosrdenstva
Božie milosrdenstvo premieňa ľudské srdce, a umožňuje mu zakúsiť vernú lásku, čím ho robí schopným milosrdenstva. Ide o zakaždým novým zázrak v živote každého z nás, keď Božie milosrdenstvo zažiari a podnieti nás milovať svojho blížneho, oživením toho, čo cirkevná tradícia nazýva skutkami duchovného a telesného milosrdenstva. Tie nám pripomínajú, že viera sa prejavuje v konkrétnych každodenných skutkoch, ktorých cieľom je pomôcť nášmu blížnemu na tele i na duchu: dať sa mu najesť, navštíviť ho, utešiť a poučiť. Podľa nich budeme súdení, a preto som si želal, aby „sa kresťanský ľud počas tohto  s vätého roku  zamýšľal nad telesnými a duchovnými skutkami milosrdenstva. Takto sa prebudí naše svedomie, ktoré je voči dráme chudoby akoby otupené, a čoraz hlbšie prenikneme do srdca evanjelia, kde sú Božím milosrdenstvom uprednostňovaní chudobní“ (tamže, 15). V chudobnom sa totiž Kristovo telo „stáva znova viditeľným, ako telo zmučené, doráňané, bičované, vyhladnuté, na úteku… aby sme ho spoznali, dotýkali sa ho a starali sa oň“ (tamže). Ide o neslýchané a pohoršenie vyvolávajúce tajomstvo pretrvávania utrpenia nevinného Baránka v dejinách. Pred týmto horiacim krom nezištnej lásky si môžeme – rovnako ako Mojžiš – len „zobuť svoju obuv“ (porov. Ex 3, 5), najmä ak je chudobný naším bratom alebo sestrou v Kristovi, ktorí trpia pre svoju vieru.
Vo svetle tejto lásky, ktorá je silnejšia ako smrť (porov. Pies 8, 6), sa ako najchudobnejší javia tí, čo nechcú uznať, že takými sú. Považujú sa totiž za bohatých, ale v skutočnosti sú najchudobnejší z chudobných. Sú totiž otrokmi hriechu, ktorý ich vedie k tomu, že neužívajú bohatstvo a moc v službe Bohu a blížnym, ale na uhasenie hlbokého pocitu vo svojom srdci, že sú tiež iba úbohými žobrákmi. Čím väčšia je ich moc a bohatstvo, tým väčšia môže byť ich slepota a klam. Môžu dokonca dospieť k tomu, že nechcú vidieť chudobného Lazára, ktorý žobre pri ich dverách (porov. Lk 16, 20 – 21). Pritom Lazár je obrazom Krista, ktorý v chudobných žobre o naše obrátenie. On predstavuje príležitosť na obrátenie, ktorú nám Boh ponúka a ktorú možno nevidíme. Takúto slepotu často sprevádza pyšná ilúzia o vlastnej všemohúcnosti, v ktorej zlovestne zaznieva diabolské „budete ako Boh“ (Gn 3, 5), ktoré je koreňom každého hriechu. Takéto blúznenie môže nadobúdať aj spoločenskú a politickú formu, ako to ukazujú totalitné systémy dvadsiateho storočia a v našich dňoch ideológie unifikovaného myslenia (pensée unique) a technovedy, ktoré by chceli urobiť Boha nepodstatným a človeka zredukovať na surový výskumný materiál. Možno ho tiež vidieť v hriešnych štruktúrach súvisiacich s modelom falošného rozvoja, ktorý sa zakladá na modloslužbe peňazí a vedie bohatých jednotlivcov i spoločenstvá k ľahostajnosti voči osudu chudobných, keď zatvárajú svoje dvere pred chudobnými a odmietajú, čo i len pohľad na nich.
Pôstne obdobie tohto svätého roku je pre nás všetkých najvhodnejším časom nato, aby sme vďaka počúvaniu Božieho slova a konaniu skutkov milosrdenstva prekonali vlastné existenciálne odcudzenie. Ak sa v telesných skutkoch milosrdenstva dotýkame Kristovho tela v našich bratoch a sestrách, ktorí potrebujú byť nasýtení, oblečení, mať strechu nad hlavou a potrebujú, aby ich niekto navštívil, o to priamejšie sa v skutkoch duchovného milosrdenstva – pri poskytovaní rady, učení, napomínaní a modlitbe – dotýkame našej vlastnej hriešnosti. Telesné a duchovné skutky milosrdenstva nemožno nikdy oddeliť. Vďaka dotýkaniu sa tela ukrižovaného Ježiša v utrpení môžu byť hriešnici obdarovaní, keď uznajú, že sú tiež len chudobnými žobrákmi. Na tejto ceste majú aj „pyšní“, „mocní“ a „bohatí“, o ktorých sa hovorí v chválospeve Magnifikat, možnosť byť objatí a nezištne milovaní ukrižovaným Pánom, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych. Len jeho láska je odpoveďou na smäd po nekonečnom šťastí a láske, o ktorom sa človek klamne domnieva, že ho možno naplniť pomocou bôžikov poznania, moci a vlastnenia. Napriek tomu stále trvá nebezpečenstvo, že pyšní, bohatí a mocní neustálym odmietaním otvoriť dvere svojich sŕdc Kristovi, ktorý na ne klope v chudobnom, napokon odsúdia sami seba a prepadnú sa do večnej priepasti samoty, ktorou je peklo. Ostré Abrahámove slová patria im i všetkým nám: „Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú“ (Lk 16, 29). Takéto pozorné počúvanie nás najlepšie pripraví na slávenie konečného víťazstva nad hriechom a smrťou už vzkrieseného Ženícha, ktorý chce v očakávaní svojho príchodu očistiť svoju Nevestu.
Nepremárnime toto obdobie Pôstu, ktoré je tým najvhodnejším časom na obrátenie! O to prosme na materský príhovor Panny Márie, ktorá ako prvá uznala svoju poníženosť (porov. Lk 1, 48) a nazvala seba samu Pánovou pokornou služobnicou (porov. Lk 1, 38) zoči-voči veľkosti Božieho milosrdenstva, ktoré nezaslúžene dostala.
Vo Vatikáne  4. októbra 2015, na sviatok svätého Františka Assiského
František

Duchovná cesta začína priamo v centre Smolníka pri farskom kostole sv. Kataríny.  Trasa odtiaľ pokračuje Banskou ulicou a čosi po vyše 300 metroch bočí vpravo až k domu č. 299. Odtiaľ prechádza nahor, počítajte s nástupom strmšieho stúpania, no aj s odmenou, ktorou sú pekné výhľady na Smolník, jeho dolinu a okolité hory. Takto prídete ku krížu nad spálenou hutou a ďalej stúpate popri štyroch kaplnkách. Tesne pod hrebeňom vyjdete na asfaltovú cestu č. 548 ku piatej kaplnke a odtiaľ popri ceste asi ďalších 120metrov ku krížu a do stredu Štóskeho sedla. Na tomto mieste s kaplnkou – púťovým kostolíkom Navštívenia Panny Márie z 18. storočia trasa končí.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA