farnosť Smolník č. 209
055 66 Smolník
tel.: +421 (0)53 489 75 09
mobil: +421 (0)903 268 706
email: smolnik@burv.sk

Rímskokatolícka cirkev

Ježíš se vrátil od Jordánu plný Ducha svatého.
Duch ho vodil pouští čtyřicet dní a ďábel ho pokoušel.
Ty dny nic nejedl, až vyhladověl.
Ďábel mu řekl: „Jsi-li Syn Boží…“ (srov. Lk 4, 1-3)

Většina pokušení je rafinovanější
než udělat naschvál sousedovi

Význam slova pokušení se poněkud posunul. Pokud ho vůbec někdo dnes použije, označí jím nejspíš dortík v cukrárně nebo vynikající čokoládu, kterou snědl na posezení. Nebo je pokušení spojováno jen s oblastí lidské sexuality. Anebo pokoušet znamená hecovat k něčemu, co není dvakrát rozumné, ale bude to legrace.

I když slovo pokušení dnes dostalo poměrně povrchní až banální význam, neznamená to, že skutečným pokušením, tedy svádění z dobré cesty nečelíme. A často si to ani neuvědomujeme, protože většina pokušení je rafinovanější než myšlenka nechat si nalezenou peněženku nebo udělat naschvál sousedovi.

Více pokušení míří na to,
abychom nedělali to, co je dobré

„Nehas, co tě nepálí.“ 
„Každý se musí postarat sám o sebe.“
„Proč bys měl někomu pomáhat, tobě taky nikdo nepomáhá.“
„Podívej, ostatní to taky flákaj, proč by ses ty měl namáhat? Budeš za blbce.“ 
„To je skvělý nápad, ale pusť se do toho až zítra, nebo pozítří.“ 

Pokušením může být i perfekcionismus:
„Když to nezvládneš dokonale, tak to nemá vůbec cenu.“
„Když se nezvládneš modlit hodinu, tak ani nezačínej.“ 

Existuje i pokušení přehnané horlivosti, která vede k tomu, že brzo odpadneme – sportovní terminologií „přepálený začátek“. Nebo odvádění pozornosti ke vzdáleným a jakoby důležitějším problémům, se kterými ale nemůžeme nic udělat, a díky tomu přehlížíme bližní, kterým bychom pomoct mohli a měli. Skoro se zdá, že více pokušení míří na to, abychom nedělali to, co je dobré a co nám a našemu okolí prospívá. Pokušitel totiž ví, že pak se snadněji zapleteme do špatností.

Pokušitel nám chce sebrat jistotu,
že jsme Boží děti

Ježíšova zkušenost s pokušením na poušti odhaluje, že jádro pokušení je ještě hlouběji. Ďábel se snaží zpochybnit jeho identitu Božího Syna, podlomit jeho důvěru k Otci. O totéž se snaží u nás, chce nám sebrat jistotu, že patříme Bohu, že jsme Boží děti a dědici, překrucuje obraz Boha jako dobrého a milujícího Otce.

Ježíš odhaluje a odmítá léčky pokušitele ve světle Božího slova. Nezaplétá se do diskusí s pokušitelem, ale opírá se s důvěrou o to, co Bůh řekl. I nám může Boží slovo pomoci uvědomit si, že čelíme pokušení. I my se můžeme opřít o to, co nám Bůh říká, o jeho ujištění, že jsme jeho děti, kterým kryje záda a dává sílu obstát.

„Milosrdenstvo chcem, a nie obetu“ (Mt 9, 13)
Skutky milosrdenstva na ceste svätým rokom
1. Mária, obraz Cirkvi, ktorá hlása evanjelium, pretože je sama preniknutá evanjeliom 
V bule, ktorou sa vyhlasuje mimoriadny Svätý rok milosrdenstva, som vyzval k tomu, aby sa „Pôstne obdobie svätého roka prežívalo ešte intenzívnejšie ako čas vhodný na slávenie a zakúšanie Božieho milosrdenstva“ (Misericordiae vultus, 17). Výzvou na pozorné počúvanie Božieho slova a povzbudením k iniciatíve „24 hodín pre Pána“ som chcel zdôrazniť prvotnosť meditatívneho počúvania Božieho slova, osobitne toho prorockého. Božie milosrdenstvo je ohlasovaním svetu; ohlasovaním, ktoré má každý kresťan osobne zakúsiť.
Po tom, ako Mária prijala od archanjela Gabriela radostnú zvesť, v prorockom hymne Magnifikat ospievala milosrdenstvo, ktorým si ju Boh vyvolil. Tak sa Panna z Nazareta, Jozefova snúbenica, stala obrazom dokonalej Cirkvi, ohlasujúcej evanjelium, pretože ona sama bola a stále je evanjelizovaná skrze pôsobenie Ducha Svätého, ktorý jej panenské lono urobil plodným. V prorockej tradícii sa milosrdenstvo – už aj na etymologickej úrovni – úzko spája s materským lonom (rachanim – rechem), ako aj s veľkodušnou, vernou a súcitnou dobrotou (chesed), ktorú nachádzame v manželských a rodinných vzťahoch.
2. Božia zmluva s ľuďmi: dejiny milosrdenstva
Tajomstvo Božieho milosrdenstva sa zjavuje v dejinách zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom Izraelom. Boh sa stále prejavuje ako bohatý na milosrdenstvo, pripravený zaobchádzať so svojím ľudom veľmi nežne a súcitne za každých okolností, no zvlášť v dramatických chvíľach, keď ľudská nevernosť narúša puto Zmluvy, ktorá potom musí byť v spravodlivosti a pravde ešte pevnejšie potvrdená. Ide o skutočnú ľúbostnú drámu, v ktorej Boh zohráva rolu zradeného otca a manžela, pokým Izrael hrá neverné dieťa a manželku. Práve rodinné obrazy – aké vidíme u proroka Ozeáša (porov. Oz 1-2) – vyjadrujú, do akej miery si Boh želá byť spojený so svojím ľudom.
Táto ľúbostná dráma vrcholí pri vtelení Božieho Syna. V ňom Otec vylieva svoje nekonečné milosrdenstvo až tak, že sa stáva „vteleným milosrdenstvom“ (Misericordiae vultus, 8). Ako človek je Ježiš z Nazareta pravým synom Izraela so všetkým, čo s tým súvisí; stelesňuje dokonalú poslušnosť, ktorú od každého Izraelitu vyžadovala Šema, predstavujúca aj dnes srdce Božej zmluvy s Izraelom: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6, 4-5). Ako Boží Syn je Ženíchom, ktorý robí všetko preto, aby získal lásku svojej Nevesty, s ktorou ho spája nepodmienečná láska, ktorá sa stáva viditeľnou na večnej svadobnej hostine.
Toto je pulzujúce srdce apoštolskej kerygmy, v ktorej Božie milosrdenstvo zaujíma centrálne a základné miesto. To je „nádhera spásonosnej Božej lásky, ktorá sa prejavila v ukrižovanom a vzkriesenom Ježišovi Kristovi“ (Evangelii gaudium, 36), prvé ohlasovanie, ktoré „treba vždy znovu rozličnými spôsobmi počúvať a stále nanovo ohlasovať počas katechézy, rozličnými formami, vo všetkých etapách a vo všetkých situáciách“ (tamže, 164). Milosrdenstvo teda „vyjadruje spôsob Božieho zaobchádzania s hriešnikom, ktorému ponúka poslednú možnosť, aby sa spamätal, obrátil a uveril“ (Misericordiae vultus, 21), a tak s ním znovu nadviazal vzťah. V ukrižovanom Ježišovi ide Boh tak ďaleko, že chce dosiahnuť i toho najvzdialenejšieho hriešnika práve tam, kde zblúdil a vzdialil sa od neho. A robí to s nádejou, že tým obmäkčí zatvrdnuté srdce svojej Nevesty.
3. Skutky milosrdenstva
Božie milosrdenstvo premieňa ľudské srdce, a umožňuje mu zakúsiť vernú lásku, čím ho robí schopným milosrdenstva. Ide o zakaždým novým zázrak v živote každého z nás, keď Božie milosrdenstvo zažiari a podnieti nás milovať svojho blížneho, oživením toho, čo cirkevná tradícia nazýva skutkami duchovného a telesného milosrdenstva. Tie nám pripomínajú, že viera sa prejavuje v konkrétnych každodenných skutkoch, ktorých cieľom je pomôcť nášmu blížnemu na tele i na duchu: dať sa mu najesť, navštíviť ho, utešiť a poučiť. Podľa nich budeme súdení, a preto som si želal, aby „sa kresťanský ľud počas tohto  s vätého roku  zamýšľal nad telesnými a duchovnými skutkami milosrdenstva. Takto sa prebudí naše svedomie, ktoré je voči dráme chudoby akoby otupené, a čoraz hlbšie prenikneme do srdca evanjelia, kde sú Božím milosrdenstvom uprednostňovaní chudobní“ (tamže, 15). V chudobnom sa totiž Kristovo telo „stáva znova viditeľným, ako telo zmučené, doráňané, bičované, vyhladnuté, na úteku… aby sme ho spoznali, dotýkali sa ho a starali sa oň“ (tamže). Ide o neslýchané a pohoršenie vyvolávajúce tajomstvo pretrvávania utrpenia nevinného Baránka v dejinách. Pred týmto horiacim krom nezištnej lásky si môžeme – rovnako ako Mojžiš – len „zobuť svoju obuv“ (porov. Ex 3, 5), najmä ak je chudobný naším bratom alebo sestrou v Kristovi, ktorí trpia pre svoju vieru.
Vo svetle tejto lásky, ktorá je silnejšia ako smrť (porov. Pies 8, 6), sa ako najchudobnejší javia tí, čo nechcú uznať, že takými sú. Považujú sa totiž za bohatých, ale v skutočnosti sú najchudobnejší z chudobných. Sú totiž otrokmi hriechu, ktorý ich vedie k tomu, že neužívajú bohatstvo a moc v službe Bohu a blížnym, ale na uhasenie hlbokého pocitu vo svojom srdci, že sú tiež iba úbohými žobrákmi. Čím väčšia je ich moc a bohatstvo, tým väčšia môže byť ich slepota a klam. Môžu dokonca dospieť k tomu, že nechcú vidieť chudobného Lazára, ktorý žobre pri ich dverách (porov. Lk 16, 20 – 21). Pritom Lazár je obrazom Krista, ktorý v chudobných žobre o naše obrátenie. On predstavuje príležitosť na obrátenie, ktorú nám Boh ponúka a ktorú možno nevidíme. Takúto slepotu často sprevádza pyšná ilúzia o vlastnej všemohúcnosti, v ktorej zlovestne zaznieva diabolské „budete ako Boh“ (Gn 3, 5), ktoré je koreňom každého hriechu. Takéto blúznenie môže nadobúdať aj spoločenskú a politickú formu, ako to ukazujú totalitné systémy dvadsiateho storočia a v našich dňoch ideológie unifikovaného myslenia (pensée unique) a technovedy, ktoré by chceli urobiť Boha nepodstatným a človeka zredukovať na surový výskumný materiál. Možno ho tiež vidieť v hriešnych štruktúrach súvisiacich s modelom falošného rozvoja, ktorý sa zakladá na modloslužbe peňazí a vedie bohatých jednotlivcov i spoločenstvá k ľahostajnosti voči osudu chudobných, keď zatvárajú svoje dvere pred chudobnými a odmietajú, čo i len pohľad na nich.
Pôstne obdobie tohto svätého roku je pre nás všetkých najvhodnejším časom nato, aby sme vďaka počúvaniu Božieho slova a konaniu skutkov milosrdenstva prekonali vlastné existenciálne odcudzenie. Ak sa v telesných skutkoch milosrdenstva dotýkame Kristovho tela v našich bratoch a sestrách, ktorí potrebujú byť nasýtení, oblečení, mať strechu nad hlavou a potrebujú, aby ich niekto navštívil, o to priamejšie sa v skutkoch duchovného milosrdenstva – pri poskytovaní rady, učení, napomínaní a modlitbe – dotýkame našej vlastnej hriešnosti. Telesné a duchovné skutky milosrdenstva nemožno nikdy oddeliť. Vďaka dotýkaniu sa tela ukrižovaného Ježiša v utrpení môžu byť hriešnici obdarovaní, keď uznajú, že sú tiež len chudobnými žobrákmi. Na tejto ceste majú aj „pyšní“, „mocní“ a „bohatí“, o ktorých sa hovorí v chválospeve Magnifikat, možnosť byť objatí a nezištne milovaní ukrižovaným Pánom, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych. Len jeho láska je odpoveďou na smäd po nekonečnom šťastí a láske, o ktorom sa človek klamne domnieva, že ho možno naplniť pomocou bôžikov poznania, moci a vlastnenia. Napriek tomu stále trvá nebezpečenstvo, že pyšní, bohatí a mocní neustálym odmietaním otvoriť dvere svojich sŕdc Kristovi, ktorý na ne klope v chudobnom, napokon odsúdia sami seba a prepadnú sa do večnej priepasti samoty, ktorou je peklo. Ostré Abrahámove slová patria im i všetkým nám: „Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú“ (Lk 16, 29). Takéto pozorné počúvanie nás najlepšie pripraví na slávenie konečného víťazstva nad hriechom a smrťou už vzkrieseného Ženícha, ktorý chce v očakávaní svojho príchodu očistiť svoju Nevestu.
Nepremárnime toto obdobie Pôstu, ktoré je tým najvhodnejším časom na obrátenie! O to prosme na materský príhovor Panny Márie, ktorá ako prvá uznala svoju poníženosť (porov. Lk 1, 48) a nazvala seba samu Pánovou pokornou služobnicou (porov. Lk 1, 38) zoči-voči veľkosti Božieho milosrdenstva, ktoré nezaslúžene dostala.
Vo Vatikáne  4. októbra 2015, na sviatok svätého Františka Assiského
František

Počula som taký príbeh. Bol o mužovi, ktorý býval blízko jednej rieky. Jedného dňa mu ktosi povedal, že pri tejto rieke sú kamene, z ktorých jeden má hodnotu veľkého pokladu. Ten kameň spozná podľa toho, že ho bude v ruke páliť. Rozhodol sa, že ho nájde. Vybral sa k rieke, sadol si na breh a začal kamene ohmatávať. Bolo ich veľa. Aby sa mu neplietli, tie čo chytil a boli studené, hádzal do rieky. Robil to jeden deň, dva, týždeň, dva týždne, mesiac. Asi za mesiac a pol na ten horúci kameň narazil. Ale pretože bol zvyknutý robiť rukou ten istý pohyb, ani si to neuvedomil a hodil ho do rieky. Teraz ho už nikto nenájde, pretože tou vodou samozrejme ochladol. A prečo vám to tu rozprávam, keď mám hovoriť o sviatosti zmierenia? Niekto z vás si to už možno domyslel. Niekedy je to so sviatosťami práve takto. Máme poklady na dosah ruky, ale pretože sme zvyknutí pristupovať k sv. prijímaniu, k sv. spovedi atď., konáme podobne ako tento muž.

Páter Adam Rucký nám povedal, že sme ako pojedači hostií. Zhltnúť a ísť, tak ako sme prišli. A asi mal pravdu. Zvyk, to je hrozná vec, je to hrozná pasca. Kiež by nás dnes táto krátka úvaha povzbudila k tomu, aby sme začali vo sviatostiach, zvlášť vo sviatosti zmierenia vidieť poklad. Mnohí z nás stratili zmysel toho pojmu „sviatosť zmierenia“. Ako viete, predtým sa tomu hovorilo „ísť k spovedi“. Keď sa povie spoveď, je to vlastne len malá časť sviatosti zmierenia. Je to len to, čo urobím ja. Idem a vyznávam svoje hriechy. Za chvíľku si o tom povieme viac.

Keď si sviatosť zmierenia zredukujeme len na spoveď, bude pre nás znamenať veľké bremeno.

Chcela by som, aby sme sa teraz na chvíľu zastavili a skúsili sa v mysli spýtať sami seba, čo pre nás dnes sviatosť zmierenia znamená. Či sa na ňu tešíme, alebo je to nutná a trápna povinnosť. Povinnosť, ktorej je potrebné sa zhostiť raz za mesiac, alebo dva. Myslím, že tu medzi nami nie sú ľudia, ktorí túto sviatosť zvyknú absolvovať iba na Veľkú noc.

Je to niečo, pred čím ma bolí brucho? Alebo niečo, čo mi veľmi neprekáža, že je to také ako jeden z tých kameňov pri rieke. Idem tam, idem odtiaľ a nič sa nedeje. Tak to bolo, tak to bude aj ďalej. Idem tam, pretože sa to tak robí, som na to tak zvyknutý.

Chcela by som teraz urobiť jeden pokus. Zatvorte oči, aby ste sa nevideli a navzájom nehanbili. Teraz úprimne, akoby sa vás pýtal Pán Ježiš (On vidí čo je vo vašich srdciach) zdvihnite ruku, tí ktorí cítite, že sviatosť zmierenia je naozaj trošku bremeno a nie veľká milosť. Pán Ježiš sa určite nenahnevá, že to takto prežívame, pretože je veľa dôvodov, prečo je to tak.

Dostala sa mi do rúk kniha Uzdravování skrze svátosti, od pátra Michaela Marscha. Je dobré si ju zaobstarať. Keď som ju čítala, na začiatku sa mi ani nepáčila. Zdalo sa mi to trochu zložité. Keď som čítala o sviatosti zmierenia, veľmi ma to zaujalo. Napríklad hneď na prvej strane sú veci, ktoré ma veľmi zarazili. Takto som sviatosť zmierenia nikdy nevidela.

Citát sv. farára z Arsu: „Bežíme od našej lásky a katovi sa vrháme do náručia,“ – hovorí tu o hriechu a diablovi. Potom pokračuje: „Hriech je teda vraždou, presnejšie povedané sebevraždou, pretože vrahom nie je nik iný iba ja sám. K záchrane duše je potrebný zázrak.“

To hovorí farár z Arsu o človeku, ktorý sa dopustil ťažkého hriechu. Je treba väčšieho zázraku, než bolo vzkriesenie Lazára. Tak o tom hovorí i Pán Ježiš v podobenstve o márnotratnom synovi. Otec na návrat svojho márnotratného syna hovorí svojmu druhému synovi : „On bol mŕtvy a zase žije, bol stratený a našiel sa.“ Ako viete nebol mŕtvy – bol medzi prasatami. A predsa Písmo hovorí, že bol mŕtvy a zase žije, bol stratený a našiel sa. V Písme na začiatku Boh Adamovi a Eve povedal, že keď sa dotknú toho stromu, zomrú. Teda zomreli, či nie? Kľudne sa aj ďalej prechádzali po záhrade a potom si obliekli zástery… Tak teda Pán Boh klamal, alebo čo? Alebo ich len strašil? Áno, boli mŕtvi! Oni boli fyzicky živí, ale duchovne boli mŕtvi. Boli mŕtvi pre Boha – tak je to v Liste Rimanom.

Keď žijeme hriechu, tak sme mŕtvi pre Boha. Toto posolstvo je mnohokrát v Písme (Ef 2), alebo keď mladík chcel nasledovať Ježiša. Pán mu hovorí: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych, ty ma nasleduj.“ Vždy som si hovorila – to majú mŕtvoly na cintoríne vykopať hrob mŕtvemu? Ako to myslel? Rozumiete čo tým chcel povedať?! Písmo nám hovorí, že hriech zvlášť ten ťažký, je stav duchovnej smrti človeka. Preto sa mu hovorí tiež smrteľný hriech. My to niekedy tak silno nevnímame. Keď to poviem úplne naostro, tak po uliciach nám chodí kopa mŕtvol. A musím povedať, že niekedy nám aj v kostole sedí mnoho mŕtvol.

Môže sa to stať každému z nás. Budeme mať pocit, že žijeme celkom pekne, ale pre Boha sme mŕtvi. Preto je na záchranu takejto duše potrebný zázrak. Obrovský zázrak. Zázrak vzkriesenia. Podobne ako u Lazára. Pretože keď sme mŕtvi, potrebujeme byť vzkriesení. Toto robí pre nás Ježiš vo sviatosti zmierenia. Tento zázrak v jednej minúte. Mnohí si niekedy hovoria – keby som tak mohol vidieť niekedy nejaký poriadny zázrak. Nie také nejaké, ako že sa ti po modlitbe zmenila nálada… – jeden kňaz mi raz povedal „Ja už mám toho vnútorného uzdravovania po krk, už by som chcel vidieť taký poriadny zázrak!“… A viete, že možno i Pán Ježiš považoval tento zázrak za väčší než fyzické uzdravenie. Nehovorím to preto, že neverím vo fyzické uzdravenie, alebo žeby sme to nepotrebovali.

Poznáte ten príbeh s ochrnutým, ktorého priniesli k Ježišovi a chceli aby ho uzdravil. Pán Ježiš sa tváril – s prepáčením – ako hlúpy. Namiesto toho, aby povedal vezmi svoje lôžko a choď, povedal chorému: „Odpustené sú tvoje hriechy.“ Akoby ignoroval to, načo tam prišli. O odpustenie tam nikto neprosil. Ani ten chorý, ani ľudia čo ho priniesli. Ježiš sa pozrel na toho chorého a povedal, že sa mu odpúšťajú hriechy. Oni sa nad tým pohoršovali, pretože moc odpúšťať hriechy má len Boh. A Ježiš sa ich spýtal: „Čo myslíte, čo je väčšie, povedať niekomu odpúšťajú sa ti hriechy, alebo vezmi svoje lôžko a choď!?“ Zaujímavé, že on im na to neodpovedá. Ja som dlho nad týmto premýšľala. Nevedela som čo myslí Ježiš, čo je väčšie, čo je zložitejšie. Nám sa niekedy zdá, že povedať – odpustené sú ti hriechy – je ľahšie než – vezmi si lôžko a choď. Povedať to, to je ľahké. To môžem povedať i ja – odpúšťajú sa ti hriechy – ale nebudú.

Tá obrovská sila čo je vo sviatosti zmierenia je úžasná vec. Pán Ježiš poveril ľudí, dal im pomazanie a povedal – čo zviažete na zemi, bude zviazané i v nebi, čo rozviažete na zemi…, komu hriechy odpustíte budú mu odpustené. Dal im moc, ktorú mal iba on. Poviem vám jednu vec – prečo bol vlastne Ježiš ukrižovaný? Práve pre tieto veci. Nie tak preto, že robil zázraky, uzdravoval, ale preto, že hovoril „odpúšťajú sa vám hriechy“. Farizejov to štvalo – veď kto mohol odpúšťať okrem Boha?! Aj proroci uzdravovali v mene Božom (Eliáš), ale keď povedal: „Odpúšťajú sa ti hriechy !“- to môže povedať jedine Boh! Preto ho chceli kameňovať a preto naňho vydali zatykač, lebo sa vydával za Boha. A predstavte si, že tú úžasnú moc, ktorú má jedine on, dal vlastne ľuďom. Môžeme prísť, keď sme obťažení hriechmi a niekto nám povie: „Boh Otec milosrdenstva nech ti skrze službu cirkvi odpustí hriechy, udeľujem ti rozhrešenie.“

To nemôžem povedať ja so svojou mocou, ale iba kňaz. V tej chvíli je to tak, akoby Božia ruka ležala na mojej hlave a Ježiš to sám hovorí, skutočne ťa napĺňa Boží pokoj. Prichádza nielen odpustenie, ale i uzdravenie tvojej duše. Jednoducho hĺbkové uzdravenie. Preto som povedala, že sviatosť zmierenia nie je len vyznanie hriechov. Je tu potrebná dokonalá ľútosť, vyznanie, zadosťučinenie – pokánie – dať tú vec do poriadku. V dejinách cirkvi sa na tieto tri časti sviatosti zmierenia kládol rôzny dôraz. V prvých storočiach dejín cirkvi bola silne zakcentovaná práve tretia časť – zadosťučinenie. Keď sa niekto dopustil cudzoložstva, nemohol chodiť na sv. omše niekoľko rokov, postil sa niekoľko dní, alebo išiel pešo na púť do sv. zeme, atď. Kajúcnosť, teda ako si hriechy vynahradiť, mala veľký význam. Človek tým dokazoval, že je ochotný niečo urobiť a chce ísť naozaj novou cestou.

V stredoveku dávali do popredia tú druhú časť sviatosti – vyznanie, spoveď. Rozlišovali ťažký a ľahký hriech, ktorý hriech je ešte ľahký, ktorý nie a koľkokrát som urobil to a to… Toto u niektorých ľudí vedie až ku chorobnej sebaanalýze, chorobnej úzkostlivosti. I dnes sa to deje. Nejde tu ani tak o kajúce sa srdce, ale či som to povedal všetko a presne, či som niečo nezabudol. Páter Marsch (študoval ešte pred II. Vatikán. koncilom) vo svojej knihe píše, že existovala príručka pre spovedníkov, kde bolo napísané koľko gramov mäsa sa môže zjesť v piatok, aby to bol ešte ľahký hriech…

Dôležité sú všetky tieto časti, ale veľmi dôležité je nezabudnúť na tú prvú časť – skrúšené srdce, o ktorom Písmo vraví: „Bože ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.“ Ja si myslím, že to je tá najpodstatnejšia časť. Dobre poznáte príbeh o márnotratnom synovi. Povedala by som, že už vtedy, keď bol pri tých prasatách, keď si povedal, že vstane a pôjde k svojmu otcovi, bolo všetko vyriešené. To čo nasledovalo bolo len taká dohra. Nebolo to vyriešené vtedy, keď sa spolu stretli. Otec ho očakával stále, celý rok. Ešte keď ho uvidel vo veľkej diaľke, bežal za ním, aby ho objal. Ani slovom nespomenul jeho hriechy – koľkokrát bol v hostinci, s koľkými ženami tam bol…

Nič také. Nešlo mu o tieto detaily. Videl, že jeho srdce je obrátené, že chce späť k otcovi, že naozaj má už dosť starého života. Nie je tam ani slovíčko výčitky. Syn ani nedopovedal to svoje „Ľutujem“, tú reč, čo mal pripravenú – „Otče zhrešil som proti nebu aj proti tebe, prijmi ma aspoň za nádenníka,“ a otec ho objal, dal vystrojiť hostinu, dal priniesť šaty a prsteň. Išlo mu len o jedinú vec, o skrúšené srdce jeho syna.

Na naše povzbudenie, myslím si, že jeho ľútosť nebola až taká dokonalá, on uvažoval trošku pragmaticky. Rozmýšľal takto: “Mal som u svojho otca všetkého dostatok, a teraz tu sedím, mám hlad a ani to čo žerú prasce nedostanem.“ Dohnal ho teda hlad. Nebola to až taká čistá láska k Bohu, alebo nesebecká túžba po nebi, či veľká ľútosť nad tým ako zranil svojho otca. Nebolo to tam. Je zaujímavé, že toto Pánu Bohu stačí. Berie to tak. Otec vie, že v tomto stave syn nevie uvažovať ďalej. Vidí jeho dobrú vôľu.

V knihe „Realizmus“ sv. Terezka Ježišova píše list svojej sestre. Hovorí: „Tá mizerná ľudská dobrá vôľa.“ My nie sme koľkokrát schopní robiť dobré veci, ale keď máme dobrú vôľu do určitej miery to stačí. Potom to zas pohnojíme svojou pýchou a tak dookola. Terézia to hovorí z pohľadu diabla. Vždy keď má človek dobrú vôľu Boh sa zmilováva a žehná.
Aj keby človek neurobil nič dobré za svojho života a mal by dobrú vôľu, tak Boh tú dobrú vôľu vyzdvihne. Hovorím to, lebo to povedala sv. Terézia, hovorím to pre naše povzbudenie. Boh skutočne hľadí do nášho srdca – o to mu ide. Nejde o to, či si pri spovedi spomeniem na všetky hriechy. Ide o moje srdce, či je úprimné a kajúce sa pred Bohom, či sa naozaj o to usilujeme. Nemali by sme preto upadnúť do rutiny, keď budeme brať sviatosť zmierenia ako nejakú ďalšiu čiarku do počtu. To je obrovské znehodnotenie. Sviatosti sú skutočné stretnutia s Ježišom. Predstav si, že slová rozhrešenia hovorí sám Ježiš. Keď ti kňaz kladie na hlavu ruky – to ti svoje prebodnuté ruky kladie na tvoju hlavu Ježiš, alebo ešte viac, ako by do svojich rúk vzal tvoje srdce, ktoré je hriechmi deformované, zranené, boľavé – nie iba špinavé – a Jeho láskou a uzdravujúcou mocou je premieňané – v ten moment, keď sa kňaz modlí tú modlitbu. To je úžasná vec. Vlastne by sa to mohlo nazývať nie sviatosť zmierenia (i keď je to krásny názov), ale ako som už povedala, sviatosť vzkriesenia.

Je smutné pozrieť sa na našu cirkev v tomto ohľade. Hlavne na západe (Belgicko, Holandsko) v katolíckych kostoloch nenájdete ani spovedeľnicu. Ľudia jednoducho k sviatostiam nechodia. Stratili pojem hriechu. Žiaľ, i mnohí teológovia na univerzitách. Hovoria ľuďom, že vlastne hriech nie je, že nenesú zodpovednosť za existenciu určitých zranení a problémov. Hovoria im, aby chodili ku psychológom alebo psychiatrom, nie za kňazom. Potom ľudia chodia zaťažení vinou, hovorí páter Marsch, ktorý to pozná zase z Nemecka, majú depresie a psychológovia a psychiatri sú preťažení. Na západe je módne mať svojho rodinného psychológa, práve i medzi kresťanmi. Nie je to vina len týchto ľudí. Musíme brať do úvahy, že tak boli vychovaní. Vina je aj v tom ako sa im táto sviatosť prezentovala, čo napríklad zažili od kňazov. Malo by to byť akoby zhmotnením Božej lásky. Myslím si, že nie každý z nás takú skúsenosť má – že by trebárs stretol kňaza, ktorý by to Božie milosrdenstvo priam vyžaroval – to, ktoré Pán Boh skrze neho chcel dať… Ktovie čím sám ten kňaz prešiel – ako bol sformovaný, alebo čo ho v živote deformovalo… On je tiež len človek.

Jeden kňaz z Prahy mi hovoril príbeh: Bol pozvaný, aby spovedal deti z kresťanskej školy, ktoré išli na prvé sv. prijímanie. Kládol im nejaké otázky. Deti boli úplne vyplašené. Veľmi sa čudoval, že sú tie deti také nervózne. Hovoril, že v ich farnosti sa môžu pochváliť tým, že deti sa na sviatosť zmierenia tešia. Pripravujú ich takým spôsobom, že sa tešia. Pýtal sa tých detí, čo si myslia, čo robí Pán Boh v nebi. Odpovede boli rôzne: „Pozerá sa na nás, či sme dobré.“ – teda čiarkuje si naše hriechy… A páter povedal, že aj to Pán Boh robí, ale dodal že sa na nás teší! Keď hovoril ďalej, videl úžasnú úľavu v tvárach tých detí. (Jedni ľudia mi raz rozprávali, aké majú u nich vo farnosti požehnanie, lebo ich kňaz počuje iba na jedno ucho. Znamená to, že spovedaný musí správne odhadnúť z ktorej strany spovedeľnice má pristúpiť, keď má niečo náročného povedať…) Ten kňaz je pre nás skutočne stelesnenie Božej lásky – ale niekedy aj nie – možno niekedy dopredu vieme, čo nám povie. Pretože to tak hovorí vždy, už dlhé roky…

Chcem povedať to, že na tom až tak veľmi nezáleží. Samozrejme je príjemnejšie, ak s nami zaobchádza nejak pekne, ale nemalo by nás to preto blokovať. Aj kňazi chodia ku sviatosti zmierenia, sú to ľudia. Aj mne sa už stalo, že mi kňaz dobre vynadal. Mali by sme obnoviť svoj prístup k tejto sviatosti, vidieť za ňou skutočne Ježiša. Na tom, aký je spovedajúci kňaz, až tak nezáleží. On je len prostredníkom. Milosť prichádza do mojej duše i keby bol hluchý na obidve uši, alebo by na mňa kričal. (Samozrejme, že potom pôjdem pred Bohostánok a budem prosiť o vnútorné uzdravenie z toho, ale… Smiech.) Tá milosť pôsobí rovnako. Milosť Božia ktorá tam pôsobí (prechádza), to nie je už on. Dokonca i kňaz žijúci v ťažkom hriechu, môže premieňať pri sv. omši. Našťastie to nezávisí vôbec na ňom.

Nemusíme mať vôbec pochybnosti, ani v ostatných sviatostiach. Bolo by najlepšie, keby sviatosť zmierenia bola spojená s duchovným vedením, kedy mi kňaz ukáže, ako ďalej kráčať. Znamená to, aby ma kňaz poviedol kúsok ďalej, ale nie je to podmienka. Nie je nutné aby bola sviatosť zmierenia spojená s duchovným vedením, aj tak má svoju silu. Je však požehnaním, keď nájdeme spovedníka, ktorý môže byť i duchovným vodcom. Modlite sa za to, aby ste našli takého. Myslím si, že psychológovia a psychiatri by mali menej práce, keby ľudia praktizovali sviat. zmierenia.

Možno poznáte príbeh spovedníka z Arsu. Prišiel k nemu nejaký umelec, vedec, známa osobnosť, že má pochybnosti vo viere. Chcel s ním diskutovať o týchto problémoch. A ten spovedník sa ho opýtal ako dlho sa už nespovedal. Potom mu navrhol, že ho vyspovedá a potom budú diskutovať o jeho pochybnostiach vo viere. Keď vyšiel zo spovedeľnice, nebolo o čom diskutovať. To je i moja skúsenosť, že ak človek žije v hriechu, hanbí sa ho vyznať, často má zlú náladu, narušené vzťahy s druhými a samozrejme má narušený vzťah s Bohom. To znamená, že sa veľmi skoro pridružia i pochybnosti vo viere, začne spochybňovať úplne všetko. Riešením by bolo často pozrieť sa do seba, prestať filozofovať a pekne si sadnúť a spytovať si svedomie a ísť k sviatosti zmierenia. Určite by to pomohlo. Je to len rada, modlite sa za dar pokánia, kajúcnosti, dar skrúšeného srdca pre vášho priateľa, aby videl kým je pred Bohom.

Keď bol Gagarin vo vesmíre, svetom preletel jeho výrok: „Boha som tam nevidel.“ Rusi to brali ako argument, že Boh nie je. Jedna americká školáčka mu napísala list: „Pán Gagarin, mali ste čisté srdce?“ Americký astronaut Irwin, ktorý pristál na Mesiaci ako prvý, priniesol naň modlitbu vytepanú na doskách. Bola to modlitba o Božej prítomnosti. (Začínala: Ja som, i keď ma nevidíš, ja som tu atď.) Keď sa Irwin vrátil a počul Gagarinov výrok, povedal, že je to zaujímavé, lebo on tam Boha videl a napísal o tom celú knihu. Keď sa vrátil z vesmíru, stal sa kazateľom.

Niekoľko otázok:
Odpúšťa P. Ježiš aj mimo sviatosti zmierenia?

Evanjelici nemajú sviatosť zmierenia, je im vôbec odpustené? (Alebo na poslednom súde, na svoje najväčšie prekvapenie, uvidia radu spovedeľníc a budú tam musieť stáť v rade na spoveď…?)

Hovoríte áno – a to je správne. Pán nám odpúšťa hriechy aj keď mu ich vyznáme priamo, mimo sviatosť zmierenia. No pre nás katolíkov platí pravidlo, že pri ťažkom hriechu máme prijať sviatosť zmierenia. Rozlišovanie ťažkého a ľahkého hriechu je väčšinou ťažké. Pokiaľ to neviem isto, je lepšie ísť ku sviat. zmierenia, než sa sám so sebou dohadovať či treba, netreba… Proste choď.

1Jn 1,9 – „Keď vyznávame svoje hriechy Boh je tak verný a spravodlivý, že nám hriechy odpúšťa a očisťuje nás od každej neprávosti.“ Tu sa nedá nikde uhnúť. Takýchto výrokov je v Písme viac. Je dôležité, aby sme to vedeli, pretože k sviatosti zvykneme chodiť raz za mesiac, dva, a nemá sa stať, že ak po sviatosti zmier. niečo urobím, niečo sa mi stane, tak musím čakať až do ďalšej spovede a hrbím sa pod tými hriechmi…

Vieme, že mnoho katolíkov to takto prežíva. Ani ja som nevedela, že je možné kľaknúť si a prosiť modlitbou o odpustenie. Vôbec som nevedela, že takéto odpustenie existuje. Keď sa hriechy stále opakujú a množia, príde napr. pokušenie proti čistote. Človek sa začne vzdávať a príde Zlý príde a bude hovoriť – „Vidíš, môžeš celé svoje predsavzatie zabaliť a zahodiť.“ Človek má tendenciu čakať na ďalšiu spoveď a nesnaží sa. Povie si, „tak, to už aj tak teraz nemá cenu. To sa teraz kľudne môžem prejesť.“ A povie si, že nabudúce začne nanovo.

Stane sa to vtedy, keď veríme, že iba v spovedi sú nám hriechy odpustené. A naviac sa nám to často stalo akoby blokom – lebo namiesto toho, aby sme prežívali, že je to stretnutie s Ježišom, tak sme tam vnímali iba toho kňaza. Neraz majú ľudia prístup iba ku spovedi – nevnímajú, že to som ja a Ježiš. Vnímajú to ako ja a ten kňaz, alebo ešte horšie ja a moje hriechy. (A keď tam bolo šero, a na prepážke bol nejaký igelit, tak vnímali – ja, igelit a moje hriechy… Smiech.) Vtedy má človek naozaj pocit, že toho hovorí niekam do duba, alebo do vzduchu a tú Božiu odpoveď nevníma. Človek to chápe ako nejaký odpadkový kôš – raz za čas tam vysypem svoje odpadky a špinu…

Keď vyznávame svoje hriechy, Boh nám skutočne odpúšťa. Je veľmi dôležité, aby sme si to zvykli robiť okamžite. Keď spozorujem, že mám zlý motív, myšlienku, slovo, alebo niečo vážneho, treba sa rýchlo obrátiť k Bohu a vyznať to – aj v duchu – Pane vyznávam ti tento hriech. A nestačí to len povedať, ale je tu veľký problém – to odpustenie musíme vierou prijať. Zdá sa, že je to samozrejmé, ale nie je. My akoby stále hovoríme – Pane odpusť mi… Pane odpusť mi… ale to odpustenie vôbec neprijmeme. Pán Ježiš mi odpustenie ponúka a ja si ho nevezmem, a stále dookola prosím – odpusti mi hriech.

Človek chodí znovu a znovu, nosí si zo sebou pocit viny celé roky. Či už ide o vážnu, alebo menej vážnu vec. Znovu a znovu vyznáva tie isté staré hriechy a nikdy odpustenie od Boha neprijme. Je to výsmech Božiemu milosrdenstvu. Niekedy si ľudia myslia, že je to pokora. Ja som taký hriešnik, Ježiš síce zomrel za všetky hriechy sveta, ale tie moje sú na neho veľa.

Nebuď taký nafúkaný, aby si si myslel, že ty si nejaká výnimka, na ktorú Ježiš nestačí! To nie. Keď hriechy celého sveta, tak i tvoje!

Ž 103 – Dobroreč duša moja Pánovi, nezabúdaj na jeho dobrodenie. On ti odpúšťa všetky tvoje neprávosti, zo všetkých neprávostí ťa uzdravuje, vykupuje zo skazy tvoj život, venčí ťa svojim milosrdenstvom a zľutovaním. Odpúšťa všetky neprávosti!
1Jn 1,9 ….
Iz 1,18 – keby vaše hriechy boli červené ako šarlát, zbelejú ako sneh
Žid 8,12 – zľutujem sa nad ich neprávosťou, a na ich hriechy si už nikdy nespomeniem.
Taká úžasná vec! Nikdy nespomenie, Boh na ne zabudne. On je vševedúci, nezabúda, ale
hriechy ktoré mu vyznám vymaže. To je naša záchrana!

Vyznávať hriechy a prijať odpustenie, sú dve rôzne veci. Často sú v našom živote od seba vzdialené. Preto sa nám stane, že chodíme k sviat. zmierenia a vyznávame sa stále dokola a sme poznačení vinou. Ďalšia vec, keď ideme k sviat. zmier. nesmieme zabudnúť odpustiť.

Odpustenie je vec, o ktorej si myslíme, že ju vieme robiť, a preto ju zabúdame robiť.

Je to samozrejmé. Keď Boh odpúšťa, i ja mám odpúšťať. V Písme sa hovorí – keď neodpustíte, ani, ani vám nebude odpustené. Odpúšťajte, aby vám môj nebeský Otec odpustil. Denne sa modlíme Otče náš. Iste poznáte ľudí, ktorí celé roky chodia do kostola, ale nerozprávajú sa so svojimi susedom. Denne sa mnohokrát modlia „Odpusť nám, ako i my odpúšťame.“ A Ježiš hovorí – fajn, neodpúšťaš, tak ani ja ti neodpustím. Vlastne ho o to priam prosíme – hovoríme – „Odpusť nám práve tak, ako my odpúšťame. Práve takým spôsobom, ako my.“ Teda vlastne hovoríme – „neodpúšťaj, Pane, lebo ani ja neodpúšťam…“ Toto nás vôbec nenapadne.

Mt 18 – kráľ a dvaja služobníci – skončili v žalári obidvaja, lebo nevedeli byť milosrdní.

Príbeh končí varovnými slovami, ktoré sú na zamyslenie: tak bude s vami jednať aj nebeský Otec, keď zo srdca neopustíte svojmu bratovi. Chcem povedať, je to pravda. Keby sme chodili na sv. spoveď i 3x denne, pokiaľ máme človeka, ktorému nechceme odpustiť, je zbytočné tam chodiť. Moje hriechy nie sú odpustené.

My katolíci to veľmi podceňujeme. Pán Ježiš nehovorí, až budeš svätý tak ti odpustím, odpustí s podmienkou, že ja odpustím tiež. Môže sa stať, že máme nejaký problém, ktorý sa vlečie, alebo sa denne obnovuje. Musíme s tým odpustením zápasiť – to nie je život v neodpustení.

Bojujem, snažím sa, chodím pod kríž, prosím Pána, aby obmäkčil moje srdce, aby mi dal lásku. To je v poriadku. Len nemôžem povedať nie – odmietam odpustiť. Keď som prijala Božie milosrdenstvo, musím ho dať druhým. Keď pripustíš, že jedna Ježišova ruka krváca za teba, aby ti boli odpustené hriechy, tak musíš pripustiť, že tá druhá krváca za toho druhého človeka, ktorému nechceš odpustiť. Keď povieš pre seba áno, a pre toho druhého nie, Pán Ježiš na to nikdy nepristúpi – to si zapamätaj!

Otázka:
Keď mi Pán Ježiš odpustí hriechy súkromne, prečo mám chodiť k sviat. zmierenia?

Ide o to, že cez kňaza sa nás dotýka sám Boh a dáva i uzdravenie do duše. Nejde len o vyznávanie hriechov, ale o to, že každý hriech spôsobuje i rany. Vo sviatosti sa Boh dotýka uzdravujúcou silou našich rán, nášho srdca. Ďalší dôležitý moment je, že hriech nie je len naša súkromná vec. My sme telo Kristovo, sme spojené nádoby. Niekto si myslí – „Keď zhreším proti čistote len napr. sám u seba – prečo by som to mal vyznávať? Druhí s tým nič nemajú.“

To nie je pravda. Keď vás bolí zub, čo vám to pomôže, keď máte zdravé nohy? Keď ťa bolí hlava – neraz ležíš v posteli a nemôžeš sa pohnúť. Tak je to i v Kristovom tele, v spoločenstve – som uprostred ľudí so svojím hriechom a aj keď o tom nikomu nepoviem a pôsobím bezstarostne, akoby nič, môj tajný hriech tam pôsobí ako delová guľa, ťahám ostatných dole. Chvála Bohu, platí to aj opačne. Pre jedného spravodlivého bude žehnať tisícom pokolení. Pre jedného hriešnika prechádza prekliatie na ďalšieho a tí okolo neho sú poznamenaní jeho hriechom. A naopak, keď je medzi vami svätec, tak sú všetci okolo neho rozjasnení.

Povzbudenie pre tých, čo neprežívajú sviat. zmierenia ako radosť:
Žid 4,15-16 – „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, veď i on bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.“
Sv. zmierenia = prichádzam k trónu B. milosrdenstva, on má súcit s našimi slabosťami.
Pane Ježišu, prosím ťa, vyber z týchto slov jedno, čo prenikne na rozhranie duše a ducha, aby prinieslo život, aby sme túto sviatosť nepremárnili, ale aby sme v nej našli život, aby sme v nej našli teba. Amen.

© Katka Lachmanová
/Prednáška odznela na oblastnom stretnutí vedúcich Obnovy v Napajedlích/
© Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina

Ako po iné roky počas pôstu prebieha online projekt 40dni.sk, ktorý ponúka aktivity na intenzívnejšie prežitie pôstneho obdobia. Keďže je to projekt ONLINE, prekvapila ma dnešná aktivita. Čas na zamyslenie. Ako ešte môže byť  dnes niekto offline? Tiež je ale otázka, kde sú naši priatelia? Už má z nich väčšina v mene @, FB profil a stretávam sa s nimi zásadne pri čaji v teple pracovne, alebo izby? Choďte na čaj! Ale s reálnymi ľuďmi, ktorých uvidíte sa smiať, plakať, kričať, rozprávať, rozmýšľať … Reálne, bez smajlíkov.

– MK –

Screenshot 2016-02-12 07.06.21

14. február podľa Rímskeho martyrológia každoročne patrí spomienke na sv. Valentína, mučeníka. Tento svätec je patrónom zaľúbených, snúbencov a mladomanželov. Hoci tento deň pripadne toho roku na Prvú pôstnu nedeľu, rožňavský biskup Mons. Stanislav Stolárik vyjadril túžbu stretnúť sa v rámci slávenia Eucharistie so zaľúbenými, snúbencami a mladomanželmi z celej diecézy.

Svätá omša bude v katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave o 10:00 hod. Všetkých  zaľúbených, snúbencov a mladomanželov, ako aj ostatné manželské páry srdečne pozývame na túto slávnostnú svätú omšu. Toto stretnutie bude spojené nielen so stretnutím pri slávení Eucharistie a s otcom biskupom Stanislavom, ale aj s možnosťou získať úplné odpustky v tomto Roku milosrdenstva prechodom cez Bránu milosrdenstva rožňavskej katedrály.

Prítomné manželské páry si v prítomnosti otca biskupa obnovia svoje manželské sľuby a všetci zúčastnení zaľúbení, snúbenci a mladomanželia v závere slávenia svätej omše dostanú osobitné požehnanie. 

Drahí bratia v kňazskej službe, prosíme, aby ste vo farských oznamoch zverejnili toto pozvanie a povzbudili najmä zaľúbencov, snúbencov a mladomanželov vo vašej farnosti k účasti na tomto stretnutí. 

Křesťanství není jen o soucitu a pomoci druhým

Vždy mne mrzelo, když nějaký křesťan řekl o druhém člověku, který sám neměl a nechtěl mít nic s křesťanstvím celkem nic společného: „To je větší křesťan, než my všichni ostatní dohromady!“ A myslel tím, že se chová ušlechtileji, vstřícněji a ochotněji než křesťané v okolí. Jistěže mne nemrzelo hezké chování člověka, ale mrzelo mne nedorozumění. Jakoby křesťanství sestávalo jen z morálních hodnot! Jakoby křesťanství bylo jen altruistickým humanismem! A tak se léta snažím lidem ukazovat, že být křesťanem znamená především zcela konkrétně žít podle Ježíše.

Křesťanský mindrák

Mám hrůzu z křesťanského mindráku, kdy člověk se cítí svým křesťanstvím utlačován, ale nedovede se z toho dostat. Abych řekl přesněji, co myslím: Člověk je vychován v křesťanské rodině a je přiveden k nějakým formám křesťanského života: chodí v neděli do kostela, nejí v pátek maso, chodí aspoň jednou za rok ke svátostem a trochu s pánem Bohem počítá. A pak má různé mravní zásady: ví, že se nemá krást, lhát, zabíjet atd., asi tak v rámci desatera, protože ví, že to Bůh zakázal. Když takový člověk ve svém křesťanství nedojde k dospělosti, mohou se mu stát dvě věci.

Ta jedna je, že si všechny tyto zásady ponechá, protože se neodváží proti nim postavit (zvlášť pokud se mu z dětství zafixovalo: „Nedělej to, nebo tě Pánbíček potrestá.“) On si prostě netroufne – ale rád by! A tak se mu pak jeho křesťanství stane jakýmsi strašákem. Třeba účinným potud, že se nestane velkým zlodějem, protože se bude bát, že by mu ruka upadla. A druhá možnost je, že si člověk řekne: „A co mě má co utlačovat, nějaké přikazování, nějaké zákazy? To je pro malé děti a pro zbabělce, já jsem já, a já se postavím na vlastní nohy! Co je mi do nějakých příkazů! Když budu krást a budu šikovný, tak mě stejně nikdo nechytí. Když budu opatrný, tak mohu být podrazák a stejně vyjdu vítězně. Když budu stát pevně na svém, mohu klidně druhému poničit život, zničit manželství, hlavně když já z toho vyjdu!“

V obou případech se stalo totéž: člověk nedošel k pochopení křesťanství a křesťanský mindrák, svůj strach z příkazů, v nichž byl vychován, špatně vyřešil. Ať tím, že se jim podrobuje, ale nerad, nebo tím, že je odhodil. Obojí není správné, i když to druhé může mít ještě horší důsledky.

Pochopit Ježíšův životní styl

Co tedy zbývá? Jedna jediná věc: snažit se Bohu porozumět. Vždycky se na věc lze dívat přinejmenším dvěma způsoby. Buď tak, že se takhle na to dívá Bůh a takhle já, každý z jiné strany. A já si říkám, Pane Bože, Tobě se to říká (nebo neříká) – ale já to vidím jinak! Anebo druhá možnost: že se snažím dívat se stejně jako Bůh.  A to je tajemství cesty k úspěchu. To je potom pravé porozumění skutečnosti – nebo přiblížení se k němu.

Samozřejmě, že to není cestička, kde jen roste kvítí, svítí sluníčko, cvrlikají ptáčkové a všechno jde jako na drátku. To se v evangeliu nikde netvrdí. Je to cesta, která vede k hodnotnému životu. Hodnotný život není nikdy zadarmo, tak jako nic v životě, co za něco stojí – to je ostatně zkušenost, kterou každý má.

Jde tedy o to, aby člověk rozuměl Bohu. A to znamená pochopit životní postoj Ježíše Krista. Protože Ježíš je s Bohem zajedno. V něm nám Bůh vyšel vstříc tak, abychom mu mohli přiměřeně rozumět. Můžete totiž někomu něco povídat a on to třeba trochu pochopí. Ale můžete také jít v životě kus cesty s ním. A tím mu ukážete, jak jste to mysleli – a to je účinnější než pouhé povídání. Tuhle službu nám Bůh prokázal, když nám dal svého syna, protože nám dal někoho, kdo nejen mluvil, ale kdo s námi kus životní cesty prošel – od narození až do smrti, celý lidský osud. A tak už to nejsou jen slova, která třeba nebereme dost vážně, ale činy, životní fakta, která mluví řečí pro mnohé srozumitelnou.

 

Se svolením zpracováno podle knihy:
Aleš Opatrný: Co dělá lidský život křesťanským
kterou vydalo Karmelitánské nakladatelství.
Redakčně upraveno.

Film s takým, na prvý pohľad, vojnovým názvom War room (Vojnový kabinet), v skutočnosti nemá nič spoločné s vojnou. Je to príbeh boja o záchranu rozpadajúceho sa manželstva a o hľadaní Boha. Môžete si ho pozrieť online kliknutím na tento odkaz. Upozorňujem užívateľov internetu s obmedzenými dátami, že pozeranie videa online môže vyčerpať ich dátový balík.

Počas Popolcovej stredy (10.2.2016 o 16:00 hod. v Úhornej a o 18:00 hod. v Smolníku) sa bude udeľovať pomazanie popolom na znak pokánia. Popolcová streda je dňom pokánia v celej Cirkvi, ktorý obnáša prísny pôst a zdržovanie sa mäsitého pokrmu. Zdržovanie sa mäsitého pokrmu sa nemôže nahradiť iným skutkom pokánia. Pôst znamená iba raz do dňa sa dosýta najesť (pričom možno prijať trochu pokrmu ešte dvakrát v priebehu dňa). (Pavol VI., apoštolská konštitúcia Paenitemini )

„cieľom pôstu je rozvíjať čistú, svätú a duchovnú činnosť. Je to úkon spolupatričnosti, ktorý nás spája s Kristom, a úkon sebadarovania, ktorým ho nasledujeme v jeho dokonalej sebaobete.“ (Pápež Lev I.)

Čo symbolizuje robenie krížika popolom na čelo? Keď naši prví rodičia Adam a Eva spáchali hriech, Boh povedal Adamovi: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“ (Gn 3,19) Má nám pripomínať pominuteľnosť nášho života, aby sme si uvedomili, že náš pozemský život je len dočasný, lebo všetci sme pútnikmi do nebeskej vlasti (Flp 3,20). Na našej pozemskej ceste to musíme mať stále na pamäti a žiť dobrý život, aby sme dosiahli náš večný cieľ, pretože „nič poškvrnené nevojde do Božieho kráľovstva“ (Zjv 21,27).

Pozrime sa na niekoľko zmienok vo Svätom písme, kde sa hovorí o používaní popola na vyjadrenie ľútosti kajúcnika nad svojimi hriechmi.

V knihe Judita nachádzame tri prípady, kedy si ľudia sypú popol na hlavu na znak pokánia a prosby o Pánovo zľutovanie: „Všetci izraelskí muži i ženy a deti, ktorí bývali v Jeruzaleme, padli na zem pred chrámom, posypali si hlavu popolom a rozprestreli si vrecovinu pred Pánom.“ (Jdt 4,11-15; 9,1)

Pod vedením Júdu sa Izraeliti pripravovali na boj proti vojsku Antiocha Epifanesa, aby oslobodili zbedačený judský ľud a znovu získali svoju svätyňu. Zhromaždili sa, aby sa modlili a vyprosili si od Boha milosrdenstvo a zľutovanie. „Postili sa ten deň, obliekli sa do vrecovín, sypali si popol na hlavy a roztrhli si odev.“ (1 Mach 3,47; 4,39)

Ústami proroka Jeremiáša povedal Boh svojmu ľudu: „Dcéra môjho ľudu, opáš sa vrecovinou a váľaj sa v popole, sťa nad jedináčikom drž smútok, prehorkú žalobu“ (Jer 6,26). Keď Daniel prosil Pána, aby sa zľutoval nad Božím ľudom, „obrátil tvár k svojmu Pánovi, k Bohu, aby ho hľadal modlitbou a prosbami s pôstom, vrecovinou a popolom“. (Dan 9,3)

Hoci sa prorok Jonáš najprv búril proti Božiemu plánu, neskôr poslúchol Boží príkaz a kázal v meste Ninive, kde vyzýval ľudí k pokániu, aby unikli spravodlivému Božiemu trestu za ich hriešny život. „Mužovia z Ninive uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli sa do vrecovín od najväčších po najmenších. Vec došla až k ninivskému kráľovi; i vstal zo svojho trónu, zhodil zo seba plášť, obliekol si vrecovinu a posadil sa do popola.“ (Jon 3,5-6)

Aj Ježiš poukazuje na používanie vrecoviny a popola na znak pokánia: „Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida! Lebo keby sa v Týre a Sidone boli stali zázraky, ktoré sa stali u vás, dávno by boli robili pokánie v kajúcom rúchu a popole.“ (Mt 11,21; Lk 10,13)

V prvý deň pôstneho obdobia Cirkev v liturgii nabáda veriacich, aby sa  zriekli hriechu a konali skutky pokánia a zadosťučinenia. Počas celej liturgie Popolcovej stredy zaznieva výzva k obráteniu, zanechaniu hriechu a návratu k Ježišovi.

V prvom čítaní prorok Joel vyzýva jednotlivcov aj celé spoločenstvo, aby sa obrátili: „…nech sa trasú všetci obyvatelia zeme, lebo prichádza Pánov deň, áno, blízko je. Deň tmy a mrákavy, deň oblakov a víchrice.“ (Joel 2,1-2) Keď počúvame a čítame o posledných dňoch, neprepadajme panike, ale odpovedzme na výzvu: konajme pokánie a zmeňme svoj život. Matka Cirkev rok čo rok pozýva svojich veriacich, „aby sa obrátili k Pánovi pôstom, oplakávaním a ľútosťou“, a zároveň nám pripomína, že náš Boh je „dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie“.

Milosrdný Pán nám ponúka toto posvätné pôstne obdobie, aby sme sa obrátili k Pánovi „roztrhnutím srdca, nie odevu“. (Joel 2,13)

V druhom čítaní nás svätý Pavol žiada, „aby sme sa zmierili s Bohom“. „Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6,2) Pred niekoľkými rokmi sa pápež Benedikt XVI. takto prihovoril veriacim pri slávení Popolcovej stredy: „Štyridsaťdňové obdobie prípravy na Veľkú noc je priaznivý a milostivý čas, ako nám symbolizuje aj prostý obrad udeľovania krížika popolom na čelo a v liturgii je vyjadrený dvomi výrokmi: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ a „Pamätaj, človeče, že si prach a na prach sa obrátiš“. Pokánie a obrátenie znamená zmeniť smerovanie našej životnej cesty. Obrátenie znamená plávať proti prúdu. Tento prúd predstavuje povrchný životný štýl, ktorý je premenlivý a klamlivý a často nás robí otrokmi zlého alebo väzňami morálnej priemernosti. Ale keď sa obrátime, smerujeme k vysokej úrovni kresťanského života a odovzdávame sa živému a zosobnenému Evanjeliu, ktorým je sám Ježiš Kristus. On je naším konečným cieľom a hlbokým zmyslom obrátenia, On je cesta, po ktorej sme všetci pozvaní kráčať k životu…“

Evanjelium nás vyzýva, aby sme zanechali svoj sebecký život zameraný len na seba a obrátili sa k núdznym a biednym. Všetko, z čoho máme v živote úžitok, je Božím darom. Svätý Pavol sa pýta: „Čo máš, čo si nedostal?“ (1 Kor 4,7) Ústami proroka Izaiáša Boh prehovoril: „Či nie to je pôst, ktorý sa mi ľúbi, keď rozviažete zväzky zločinné a roztvoríte zvierajúce putá, prepustíte zlomených na slobodu a rozlámete každé jarmo? Či nie, keď lámeš chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zavedieš do domu, ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím telom sa neskrývaš? Vtedy ako zora vypukne ti svetlo a uzdravenie ti náhle vyklíči: bude ťa predchádzať tvoja spravodlivosť a Pánova sláva uzavrie tvoje rady. … keď ponúkneš hladnému svoj súcit, ubitú dušu nasýtiš: vyjde vo tme tvoje svetlo a tvoja temnosť bude ako poludnie.“ (Iz 58,6-10)

Pôstne obdobie je výnimočný čas milosti, príležitosť na obrátenie a duchovný rast. Je logické, že začíname pôstne obdobie slávením Popolcovej stredy. Prostredníctvom obradu, keď nám kňaz robí na čelo krížik popolom, uznávame, že sme hriešnici a potrebujeme pokánie a duchovnú obnovu. Tak ako Jonáš odmietol Božie volanie a išiel vlastnou cestou, aj my sa často búrime proti Božiemu plánu. Boh vo svojej láske nám však dáva príležitosti, aby sme si uvedomili svoje chyby. Ale musíme odpovedať na Božiu výzvu k obráteniu.

Blahoslavený pápež Ján Pavol II. vo svojom príhovore k pôstnemu obdobiu v roku 1979 povedal: Pokánie neznamená len námahu, bremeno, ale aj radosť. Niekedy je to hlboká radosť ľudského ducha, potešenie, ktoré nikde inde nenájdeme. Zdá sa však, že dnešný človek už do istej miery stratil cit pre túto radosť. Stratil sa aj hlboký zmysel tej duchovnej námahy, ktorá nám umožňuje znovu objaviť samého seba v plnosti pravdy nášho vnútra. Naša civilizácia, najmä západný svet, ktorý je úzko spätý s rozvojom vedy a techniky, si uvedomuje potrebu rozumovej a fyzickej námahy. Vytratil sa však zmysel pre duchovnú námahu, ktorej plody pociťujeme vo svojom vnútri. Celé pôstne obdobie ako príprava na Veľkú noc je systematickou výzvou k tejto radosti, ktorá pramení z námahy vynaloženej na to, aby sme znovu našli samého seba. Nebojme sa podstúpiť túto námahu.“

Boh tiež hovorí o „radostnom pôste“ k prorokovi Zachariášovi. Pôstne dni niekoľkých mesiacov „budú pre Júdov dom plesaním, radosťou a veselou slávnosťou. Milujte však pravdu a pokoj !“ (Zach 8, 19)

Pán povedal jednému zo štyroch cherubínov: „Prejdi cez mesto, cez Jeruzalem, a urob značku Tau na čelá mužov, ktorí vzdychajú a jajkajú nad rozličnými ohavnosťami, ktoré sa uprostred neho dejú.“ (Ez 9,4)

Každá doba má svoje ohavnosti. Používanie antikoncepcie, zvýšená miera potratov, legalizácia homosexuality a manželstva s rovnakým pohlavím, neviazaný sex (spolužitie bez uzatvorenia manželstva), rozvody, strata viery a satanizmus, ako aj všetky škandály vo vnútri Cirkvi – to sú ohavnosti modernej doby. Keď vstupujeme do tohto slávnostného pôstneho obdobia, uvedomme si potrebu „vzdychať a jajkať“ nad týmito ohavnosťami. Využime túto príležitosť, ktorú nám Boh dáva, a prosme Pána, aby sa zmiloval nad nami aj nad celým ľudstvom. Prosme Ducha Svätého, aby sme otvorili svoj sluch aj srdcia pre Božie slovo, a tak ako Ninivčania aby sme sa úprimne kajali za naše zlé skutky a rozhodli sa obrátiť a nasledovať Božie cesty. Toto je zmysel Popolcovej stredy.

Autor: P. JMK, Mary Pereira

Vstupujeme do pôstneho obdobia, a tak je vhodné napísať zopár poznatkov z pôstnej disciplíny doterajších generácií kresťanov. Je na to dôvod, lebo vlastne aj my sme kresťania…

Ako vzniklo pôstne obdobie?
Generácie kresťanov, ktoré žili v dobe po smrti apoštolov, sa vyznačovali tým, že sa usilovali vo svojom živote napodobňovať život Pána Ježiša. Keďže Pán Ježiš po krste v Jordáne odišiel na púšť a tam sa 40 dní postil (porov. Mt 4,2), začali sa postiť aj kresťania. Tejto myšlienke napomáhali aj spisovatelia duchovného života, ktorí zdôrazňovali, že aj Mojžiš sa postil na hore Sinaj 40 dní (Ex 34,28) a podobne 40 dní sa postil aj prorok Eliáš na ceste k hore Horeb (A Kr 19,8). Keď sa konal koncil v Nicei v roku 325, biskupi už hovoria o 40 dennom pôstnom období ako o niečom, čo je samozrejmé a čo sa praktizuje ako príprava na Veľkú noc.

Viete, že je problém s počtom dní?
Latinský názov pôstneho obdobia je „quadragesima“, čo v slovenčine znamená jednoducho obdobie štyridsiatich dní. Týmto slovom kresťania nazývali 40-denné pôstne obdobie pred Veľkou nocou. Problém však spočíval v tom, kedy pôst začať a kedy skončiť, aby trval naozaj 40 dní. Spočiatku pôstne obdobie začínalo v nedeľu 6 týždňov pred Veľkou nocou a končilo na Bielu sobotu večer, čo bolo vrátane soboty rovných 40 dní. Avšak v nedele sa v skutočnosti kresťania nepostili, ale oslavovali deň Pánov (Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša), pôstne obdobie v skutočnosti trvalo iba 34 dní (bez 6 nedieľ). Z tohto dôvodu došlo k nasledovnej úprave: najprv boli vyňaté zo svätého alebo veľkonočného trojdnia (Veľký piatok, Biela sobota a Veľkonočná nedeľa) dva dni (Veľký piatok a Biela sobota), ktoré boli pričlenené k pôstnemu obdobiu, čím sa počet skutočných pôstnych dní zvýšil na 36. Neskôr pred prvou pôstnou nedeľou boli pridané ešte ďalšie 4 dni a pôstne obdobie sa začínalo popolcovou stredou. Od popolcovej stredy do Bielej soboty vrátane je rovných 40 dní pôstneho obdobia (nerátajúc 6 nedieľ).

Pri reforme liturgie v roku 1969 spomínaná úprava narobila odborníkom liturgie veľa problémov. Stáli pred nimi tieto možnosti: 1/ vrátiť začiatok pôstneho obdobia na prvú pôstnu nedeľu (v tomto prípade bez nedieľ by do Bielej soboty vrátane bolo rovných 40 dní); 2/ ponechať začiatok pôstneho obdobia na popolcovú stredu (v tomto prípade do Bielej soboty vrátane bez nedieľ by to bolo 44 dní; 3/ určiť začiatok pôstneho obdobia na popolcovú stredu a koniec na Zelený štvrtok večer a zaviesť veľkonočné alebo sväté trojdnie (Veľký piatok, Biela sobota a Veľkonočná nedeľa) a vzdať sa toho, že pôstne obdobie bude trvať presných 40 dní (s nedeľami je to 44 dní, bez nedelí iba 38 dní). Pre význam a dôležitosť popolcovej stredy bolo prijaté tretie z uvedených možností a toto platí podnes (porov. A. Adam, Liturgický rok, Praha 1998, s. 100).

Obdobie od Zeleného štvrtku Pamiatky Pánovej večere až do veľkonočnej nedele (veľkonočné trojdnie) sa chápe už ako obdobie veľkonočných udalostí, hoci Veľkému piatku a Bielej sobote nemožno uprieť pôstny charakter. Ak by sme teda k pôstnemu obdobiu prirátali aj Veľký piatok a Bielu sobotu, bez 6 pôstnych nedieľ by to bolo rovných 40 dní ( s pôstnymi nedeľami však až 46 dní).

Čo poviete? Koľko dní vlastne má latinská „quadragesima“ a slovenské pôstne obdobie? Je to trochu zložité, však?

Nuž, a ako sa postilo kedysi a dnes?
Počas celého pôstneho obdobia (výnimkou boli nedele) veriaci jedli iba 1 raz za deň obvykle vo večerných hodinách a nejedlo sa ani mäsitý pokrm, ani sa nepilo víno (neskôr vo východných krajinách ani mlieko a mliečne výrobky). Viackrát sa v ten deň nič nejedlo, ani nepilo. Zvlášť prísny bol pôst ne Veľký piatok a Bielu sobotu. V tieto dva dni veriaci nič nejedol a nič nepili a obrady veľkonočnej vigílie trvali zo soboty na nedeľu celú noc. Postupne však možno pozorovať zmiernenie tejto prísnej pôstnej disciplíny.

Po liturgickej reforme od roku 1969 platí prísny pôst iba na popolcovú stredu a veľký piatok a spočíva v tom, že iba 1 raz sa môže veriaci dosýta najesť, ale okrem toho si ešte 2 razy môže niečo zajesť. To viaže zdravých veriacich, ktorí dovŕšili 18. rok veku a neprekročili 60. rok veku. Na popolcovú stredu a veľký piatok sa treba zdržiavať aj mäsitého pokrmu, čo viaže zdravých veriacich po dovŕšení 14. roku veku (až do smrti čiže bez ohraničenia hornej hranice veku).

Kde sa vzala „popolcová“ streda?
Prečo práve popolcová? Keď sa stala streda pred prvou pôstnou nedeľou začiatkom pôstneho obdobia, začal sa vykonávať v tento deň zvláštny obrad (predtým sa vykonával na prvú pôstnu nedeľu). Verejní hriešnici (veriaci, ktorých ťažký hriech bol ľuďom všeobecne známy) sa dobrovoľne a z kajúcnosti obliekali do zvláštneho kajúceho rúcha a nasypal sa im na hlavu popol na znak pokánia. Potom boli vyhnaní od spoločenstva veriacich a vrátiť sa mohli až po náležitom pokání na Zelený štvrtok večer, ktorý bol dňom zmierenia. Ale aj ostatní veriaci boli poznačení na (popolcovú stredu) popolom: mužom sa sypal popol na hlavu a ženám sa z popola urobil na čelo znak kríža. Prax verejného pokánia vo vrcholnom stredoveku zanikla, ale obrad popolca ostal do súčasnej doby ako znak pokánia a kajúcnosti. Preto má streda, kedy začína pôstne obdobie, prívlastok popolcová. Prach a popol bol symbolom kajúcnosti a pokánia aj u Židov v Starom zákone.

Pri poznačení veriaceho na začiatku pôstneho obdobia popolom môže kňaz použiť dve slovné formuly, ktoré sú na tento účel predpísané. Prvá znie: „Pamätaj človeče, že si prach a na prach sa obrátiš“. Sú to slová z knihy Genezis 3,19 a pripomínajú vyhnanie Adama a Evy z rajskej záhrady. Druhá formula znie: „Čiňte pokánie a verte evanjeliu“. Sú to Ježišove slová (Mk 1,15) o tom, ako sa má človek zmieriť s Bohom a ľuďmi.

Don Camillo
Kňaz don Camillo v rovnomennom sympatickom talianskom filme vyhlásil, že na protest i pokánie sa bude postiť tak, že nič nebude jesť a na znak toho, že to myslí vážne, dal zapečatiť chladničku. Všade okolo fary vzbudzoval obdiv, iba on sedel už tretí deň na stoličke so studeným obkladom na čele a modlil sa takto: „Ó, Pane, ako si sa Ty mohol postiť a konať pokánie 40 dní? Veď ja sa postím iba tretí deň a už ďalej nevládzem…“ Naozaj, s nejedením a nepitím nie sú nijaké žarty ani vtedy, keď to robíme ako pokánie. Treba dbať, aby to neohrozilo vaše zdravie. Ale ani s pokáním a kajúcnosťou nie sú žarty. Pôst, pokánie a kajúcnosť patria k úkonom nášho náboženstva. Preto ich konajme s láskou a poníženosťou voči Pánu Bohu, ale vždy rozvážne a tak, aby sme si neuškodili svojmu zdraviu. Rozumný pôst môže prospieť aj ľudskému zdraviu. Súčasná pôstna cirkevná disciplína je usporiadaná tak, že nemôže poškodiť zdravému ľudskému organizmu. Kto by chcel byť k sebe prísny a chcel by v pôste „lámať rekordy“, nech to nikdy nerobí bez konzultácie s lekárom a len vtedy, ak mu to lekár odporučí, alebo aspoň s tým súhlasí a nech je pod lekárskym dohľadom.

Prevzaté z www.pokojadobro.sk
Autor: prof. Dr. Ján Duda, PhD.