farnosť Smolník č. 209
055 66 Smolník
tel.: +421 (0)53 489 75 09
mobil: +421 (0)903 268 706
email: smolnik@burv.sk

Rímskokatolícka cirkev

Křesťanství není jen o soucitu a pomoci druhým

Vždy mne mrzelo, když nějaký křesťan řekl o druhém člověku, který sám neměl a nechtěl mít nic s křesťanstvím celkem nic společného: „To je větší křesťan, než my všichni ostatní dohromady!“ A myslel tím, že se chová ušlechtileji, vstřícněji a ochotněji než křesťané v okolí. Jistěže mne nemrzelo hezké chování člověka, ale mrzelo mne nedorozumění. Jakoby křesťanství sestávalo jen z morálních hodnot! Jakoby křesťanství bylo jen altruistickým humanismem! A tak se léta snažím lidem ukazovat, že být křesťanem znamená především zcela konkrétně žít podle Ježíše.

Křesťanský mindrák

Mám hrůzu z křesťanského mindráku, kdy člověk se cítí svým křesťanstvím utlačován, ale nedovede se z toho dostat. Abych řekl přesněji, co myslím: Člověk je vychován v křesťanské rodině a je přiveden k nějakým formám křesťanského života: chodí v neděli do kostela, nejí v pátek maso, chodí aspoň jednou za rok ke svátostem a trochu s pánem Bohem počítá. A pak má různé mravní zásady: ví, že se nemá krást, lhát, zabíjet atd., asi tak v rámci desatera, protože ví, že to Bůh zakázal. Když takový člověk ve svém křesťanství nedojde k dospělosti, mohou se mu stát dvě věci.

Ta jedna je, že si všechny tyto zásady ponechá, protože se neodváží proti nim postavit (zvlášť pokud se mu z dětství zafixovalo: „Nedělej to, nebo tě Pánbíček potrestá.“) On si prostě netroufne – ale rád by! A tak se mu pak jeho křesťanství stane jakýmsi strašákem. Třeba účinným potud, že se nestane velkým zlodějem, protože se bude bát, že by mu ruka upadla. A druhá možnost je, že si člověk řekne: „A co mě má co utlačovat, nějaké přikazování, nějaké zákazy? To je pro malé děti a pro zbabělce, já jsem já, a já se postavím na vlastní nohy! Co je mi do nějakých příkazů! Když budu krást a budu šikovný, tak mě stejně nikdo nechytí. Když budu opatrný, tak mohu být podrazák a stejně vyjdu vítězně. Když budu stát pevně na svém, mohu klidně druhému poničit život, zničit manželství, hlavně když já z toho vyjdu!“

V obou případech se stalo totéž: člověk nedošel k pochopení křesťanství a křesťanský mindrák, svůj strach z příkazů, v nichž byl vychován, špatně vyřešil. Ať tím, že se jim podrobuje, ale nerad, nebo tím, že je odhodil. Obojí není správné, i když to druhé může mít ještě horší důsledky.

Pochopit Ježíšův životní styl

Co tedy zbývá? Jedna jediná věc: snažit se Bohu porozumět. Vždycky se na věc lze dívat přinejmenším dvěma způsoby. Buď tak, že se takhle na to dívá Bůh a takhle já, každý z jiné strany. A já si říkám, Pane Bože, Tobě se to říká (nebo neříká) – ale já to vidím jinak! Anebo druhá možnost: že se snažím dívat se stejně jako Bůh.  A to je tajemství cesty k úspěchu. To je potom pravé porozumění skutečnosti – nebo přiblížení se k němu.

Samozřejmě, že to není cestička, kde jen roste kvítí, svítí sluníčko, cvrlikají ptáčkové a všechno jde jako na drátku. To se v evangeliu nikde netvrdí. Je to cesta, která vede k hodnotnému životu. Hodnotný život není nikdy zadarmo, tak jako nic v životě, co za něco stojí – to je ostatně zkušenost, kterou každý má.

Jde tedy o to, aby člověk rozuměl Bohu. A to znamená pochopit životní postoj Ježíše Krista. Protože Ježíš je s Bohem zajedno. V něm nám Bůh vyšel vstříc tak, abychom mu mohli přiměřeně rozumět. Můžete totiž někomu něco povídat a on to třeba trochu pochopí. Ale můžete také jít v životě kus cesty s ním. A tím mu ukážete, jak jste to mysleli – a to je účinnější než pouhé povídání. Tuhle službu nám Bůh prokázal, když nám dal svého syna, protože nám dal někoho, kdo nejen mluvil, ale kdo s námi kus životní cesty prošel – od narození až do smrti, celý lidský osud. A tak už to nejsou jen slova, která třeba nebereme dost vážně, ale činy, životní fakta, která mluví řečí pro mnohé srozumitelnou.

 

Se svolením zpracováno podle knihy:
Aleš Opatrný: Co dělá lidský život křesťanským
kterou vydalo Karmelitánské nakladatelství.
Redakčně upraveno.

Film s takým, na prvý pohľad, vojnovým názvom War room (Vojnový kabinet), v skutočnosti nemá nič spoločné s vojnou. Je to príbeh boja o záchranu rozpadajúceho sa manželstva a o hľadaní Boha. Môžete si ho pozrieť online kliknutím na tento odkaz. Upozorňujem užívateľov internetu s obmedzenými dátami, že pozeranie videa online môže vyčerpať ich dátový balík.

Počas Popolcovej stredy (10.2.2016 o 16:00 hod. v Úhornej a o 18:00 hod. v Smolníku) sa bude udeľovať pomazanie popolom na znak pokánia. Popolcová streda je dňom pokánia v celej Cirkvi, ktorý obnáša prísny pôst a zdržovanie sa mäsitého pokrmu. Zdržovanie sa mäsitého pokrmu sa nemôže nahradiť iným skutkom pokánia. Pôst znamená iba raz do dňa sa dosýta najesť (pričom možno prijať trochu pokrmu ešte dvakrát v priebehu dňa). (Pavol VI., apoštolská konštitúcia Paenitemini )

„cieľom pôstu je rozvíjať čistú, svätú a duchovnú činnosť. Je to úkon spolupatričnosti, ktorý nás spája s Kristom, a úkon sebadarovania, ktorým ho nasledujeme v jeho dokonalej sebaobete.“ (Pápež Lev I.)

Čo symbolizuje robenie krížika popolom na čelo? Keď naši prví rodičia Adam a Eva spáchali hriech, Boh povedal Adamovi: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“ (Gn 3,19) Má nám pripomínať pominuteľnosť nášho života, aby sme si uvedomili, že náš pozemský život je len dočasný, lebo všetci sme pútnikmi do nebeskej vlasti (Flp 3,20). Na našej pozemskej ceste to musíme mať stále na pamäti a žiť dobrý život, aby sme dosiahli náš večný cieľ, pretože „nič poškvrnené nevojde do Božieho kráľovstva“ (Zjv 21,27).

Pozrime sa na niekoľko zmienok vo Svätom písme, kde sa hovorí o používaní popola na vyjadrenie ľútosti kajúcnika nad svojimi hriechmi.

V knihe Judita nachádzame tri prípady, kedy si ľudia sypú popol na hlavu na znak pokánia a prosby o Pánovo zľutovanie: „Všetci izraelskí muži i ženy a deti, ktorí bývali v Jeruzaleme, padli na zem pred chrámom, posypali si hlavu popolom a rozprestreli si vrecovinu pred Pánom.“ (Jdt 4,11-15; 9,1)

Pod vedením Júdu sa Izraeliti pripravovali na boj proti vojsku Antiocha Epifanesa, aby oslobodili zbedačený judský ľud a znovu získali svoju svätyňu. Zhromaždili sa, aby sa modlili a vyprosili si od Boha milosrdenstvo a zľutovanie. „Postili sa ten deň, obliekli sa do vrecovín, sypali si popol na hlavy a roztrhli si odev.“ (1 Mach 3,47; 4,39)

Ústami proroka Jeremiáša povedal Boh svojmu ľudu: „Dcéra môjho ľudu, opáš sa vrecovinou a váľaj sa v popole, sťa nad jedináčikom drž smútok, prehorkú žalobu“ (Jer 6,26). Keď Daniel prosil Pána, aby sa zľutoval nad Božím ľudom, „obrátil tvár k svojmu Pánovi, k Bohu, aby ho hľadal modlitbou a prosbami s pôstom, vrecovinou a popolom“. (Dan 9,3)

Hoci sa prorok Jonáš najprv búril proti Božiemu plánu, neskôr poslúchol Boží príkaz a kázal v meste Ninive, kde vyzýval ľudí k pokániu, aby unikli spravodlivému Božiemu trestu za ich hriešny život. „Mužovia z Ninive uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli sa do vrecovín od najväčších po najmenších. Vec došla až k ninivskému kráľovi; i vstal zo svojho trónu, zhodil zo seba plášť, obliekol si vrecovinu a posadil sa do popola.“ (Jon 3,5-6)

Aj Ježiš poukazuje na používanie vrecoviny a popola na znak pokánia: „Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida! Lebo keby sa v Týre a Sidone boli stali zázraky, ktoré sa stali u vás, dávno by boli robili pokánie v kajúcom rúchu a popole.“ (Mt 11,21; Lk 10,13)

V prvý deň pôstneho obdobia Cirkev v liturgii nabáda veriacich, aby sa  zriekli hriechu a konali skutky pokánia a zadosťučinenia. Počas celej liturgie Popolcovej stredy zaznieva výzva k obráteniu, zanechaniu hriechu a návratu k Ježišovi.

V prvom čítaní prorok Joel vyzýva jednotlivcov aj celé spoločenstvo, aby sa obrátili: „…nech sa trasú všetci obyvatelia zeme, lebo prichádza Pánov deň, áno, blízko je. Deň tmy a mrákavy, deň oblakov a víchrice.“ (Joel 2,1-2) Keď počúvame a čítame o posledných dňoch, neprepadajme panike, ale odpovedzme na výzvu: konajme pokánie a zmeňme svoj život. Matka Cirkev rok čo rok pozýva svojich veriacich, „aby sa obrátili k Pánovi pôstom, oplakávaním a ľútosťou“, a zároveň nám pripomína, že náš Boh je „dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie“.

Milosrdný Pán nám ponúka toto posvätné pôstne obdobie, aby sme sa obrátili k Pánovi „roztrhnutím srdca, nie odevu“. (Joel 2,13)

V druhom čítaní nás svätý Pavol žiada, „aby sme sa zmierili s Bohom“. „Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6,2) Pred niekoľkými rokmi sa pápež Benedikt XVI. takto prihovoril veriacim pri slávení Popolcovej stredy: „Štyridsaťdňové obdobie prípravy na Veľkú noc je priaznivý a milostivý čas, ako nám symbolizuje aj prostý obrad udeľovania krížika popolom na čelo a v liturgii je vyjadrený dvomi výrokmi: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ a „Pamätaj, človeče, že si prach a na prach sa obrátiš“. Pokánie a obrátenie znamená zmeniť smerovanie našej životnej cesty. Obrátenie znamená plávať proti prúdu. Tento prúd predstavuje povrchný životný štýl, ktorý je premenlivý a klamlivý a často nás robí otrokmi zlého alebo väzňami morálnej priemernosti. Ale keď sa obrátime, smerujeme k vysokej úrovni kresťanského života a odovzdávame sa živému a zosobnenému Evanjeliu, ktorým je sám Ježiš Kristus. On je naším konečným cieľom a hlbokým zmyslom obrátenia, On je cesta, po ktorej sme všetci pozvaní kráčať k životu…“

Evanjelium nás vyzýva, aby sme zanechali svoj sebecký život zameraný len na seba a obrátili sa k núdznym a biednym. Všetko, z čoho máme v živote úžitok, je Božím darom. Svätý Pavol sa pýta: „Čo máš, čo si nedostal?“ (1 Kor 4,7) Ústami proroka Izaiáša Boh prehovoril: „Či nie to je pôst, ktorý sa mi ľúbi, keď rozviažete zväzky zločinné a roztvoríte zvierajúce putá, prepustíte zlomených na slobodu a rozlámete každé jarmo? Či nie, keď lámeš chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zavedieš do domu, ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím telom sa neskrývaš? Vtedy ako zora vypukne ti svetlo a uzdravenie ti náhle vyklíči: bude ťa predchádzať tvoja spravodlivosť a Pánova sláva uzavrie tvoje rady. … keď ponúkneš hladnému svoj súcit, ubitú dušu nasýtiš: vyjde vo tme tvoje svetlo a tvoja temnosť bude ako poludnie.“ (Iz 58,6-10)

Pôstne obdobie je výnimočný čas milosti, príležitosť na obrátenie a duchovný rast. Je logické, že začíname pôstne obdobie slávením Popolcovej stredy. Prostredníctvom obradu, keď nám kňaz robí na čelo krížik popolom, uznávame, že sme hriešnici a potrebujeme pokánie a duchovnú obnovu. Tak ako Jonáš odmietol Božie volanie a išiel vlastnou cestou, aj my sa často búrime proti Božiemu plánu. Boh vo svojej láske nám však dáva príležitosti, aby sme si uvedomili svoje chyby. Ale musíme odpovedať na Božiu výzvu k obráteniu.

Blahoslavený pápež Ján Pavol II. vo svojom príhovore k pôstnemu obdobiu v roku 1979 povedal: Pokánie neznamená len námahu, bremeno, ale aj radosť. Niekedy je to hlboká radosť ľudského ducha, potešenie, ktoré nikde inde nenájdeme. Zdá sa však, že dnešný človek už do istej miery stratil cit pre túto radosť. Stratil sa aj hlboký zmysel tej duchovnej námahy, ktorá nám umožňuje znovu objaviť samého seba v plnosti pravdy nášho vnútra. Naša civilizácia, najmä západný svet, ktorý je úzko spätý s rozvojom vedy a techniky, si uvedomuje potrebu rozumovej a fyzickej námahy. Vytratil sa však zmysel pre duchovnú námahu, ktorej plody pociťujeme vo svojom vnútri. Celé pôstne obdobie ako príprava na Veľkú noc je systematickou výzvou k tejto radosti, ktorá pramení z námahy vynaloženej na to, aby sme znovu našli samého seba. Nebojme sa podstúpiť túto námahu.“

Boh tiež hovorí o „radostnom pôste“ k prorokovi Zachariášovi. Pôstne dni niekoľkých mesiacov „budú pre Júdov dom plesaním, radosťou a veselou slávnosťou. Milujte však pravdu a pokoj !“ (Zach 8, 19)

Pán povedal jednému zo štyroch cherubínov: „Prejdi cez mesto, cez Jeruzalem, a urob značku Tau na čelá mužov, ktorí vzdychajú a jajkajú nad rozličnými ohavnosťami, ktoré sa uprostred neho dejú.“ (Ez 9,4)

Každá doba má svoje ohavnosti. Používanie antikoncepcie, zvýšená miera potratov, legalizácia homosexuality a manželstva s rovnakým pohlavím, neviazaný sex (spolužitie bez uzatvorenia manželstva), rozvody, strata viery a satanizmus, ako aj všetky škandály vo vnútri Cirkvi – to sú ohavnosti modernej doby. Keď vstupujeme do tohto slávnostného pôstneho obdobia, uvedomme si potrebu „vzdychať a jajkať“ nad týmito ohavnosťami. Využime túto príležitosť, ktorú nám Boh dáva, a prosme Pána, aby sa zmiloval nad nami aj nad celým ľudstvom. Prosme Ducha Svätého, aby sme otvorili svoj sluch aj srdcia pre Božie slovo, a tak ako Ninivčania aby sme sa úprimne kajali za naše zlé skutky a rozhodli sa obrátiť a nasledovať Božie cesty. Toto je zmysel Popolcovej stredy.

Autor: P. JMK, Mary Pereira

Vstupujeme do pôstneho obdobia, a tak je vhodné napísať zopár poznatkov z pôstnej disciplíny doterajších generácií kresťanov. Je na to dôvod, lebo vlastne aj my sme kresťania…

Ako vzniklo pôstne obdobie?
Generácie kresťanov, ktoré žili v dobe po smrti apoštolov, sa vyznačovali tým, že sa usilovali vo svojom živote napodobňovať život Pána Ježiša. Keďže Pán Ježiš po krste v Jordáne odišiel na púšť a tam sa 40 dní postil (porov. Mt 4,2), začali sa postiť aj kresťania. Tejto myšlienke napomáhali aj spisovatelia duchovného života, ktorí zdôrazňovali, že aj Mojžiš sa postil na hore Sinaj 40 dní (Ex 34,28) a podobne 40 dní sa postil aj prorok Eliáš na ceste k hore Horeb (A Kr 19,8). Keď sa konal koncil v Nicei v roku 325, biskupi už hovoria o 40 dennom pôstnom období ako o niečom, čo je samozrejmé a čo sa praktizuje ako príprava na Veľkú noc.

Viete, že je problém s počtom dní?
Latinský názov pôstneho obdobia je „quadragesima“, čo v slovenčine znamená jednoducho obdobie štyridsiatich dní. Týmto slovom kresťania nazývali 40-denné pôstne obdobie pred Veľkou nocou. Problém však spočíval v tom, kedy pôst začať a kedy skončiť, aby trval naozaj 40 dní. Spočiatku pôstne obdobie začínalo v nedeľu 6 týždňov pred Veľkou nocou a končilo na Bielu sobotu večer, čo bolo vrátane soboty rovných 40 dní. Avšak v nedele sa v skutočnosti kresťania nepostili, ale oslavovali deň Pánov (Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša), pôstne obdobie v skutočnosti trvalo iba 34 dní (bez 6 nedieľ). Z tohto dôvodu došlo k nasledovnej úprave: najprv boli vyňaté zo svätého alebo veľkonočného trojdnia (Veľký piatok, Biela sobota a Veľkonočná nedeľa) dva dni (Veľký piatok a Biela sobota), ktoré boli pričlenené k pôstnemu obdobiu, čím sa počet skutočných pôstnych dní zvýšil na 36. Neskôr pred prvou pôstnou nedeľou boli pridané ešte ďalšie 4 dni a pôstne obdobie sa začínalo popolcovou stredou. Od popolcovej stredy do Bielej soboty vrátane je rovných 40 dní pôstneho obdobia (nerátajúc 6 nedieľ).

Pri reforme liturgie v roku 1969 spomínaná úprava narobila odborníkom liturgie veľa problémov. Stáli pred nimi tieto možnosti: 1/ vrátiť začiatok pôstneho obdobia na prvú pôstnu nedeľu (v tomto prípade bez nedieľ by do Bielej soboty vrátane bolo rovných 40 dní); 2/ ponechať začiatok pôstneho obdobia na popolcovú stredu (v tomto prípade do Bielej soboty vrátane bez nedieľ by to bolo 44 dní; 3/ určiť začiatok pôstneho obdobia na popolcovú stredu a koniec na Zelený štvrtok večer a zaviesť veľkonočné alebo sväté trojdnie (Veľký piatok, Biela sobota a Veľkonočná nedeľa) a vzdať sa toho, že pôstne obdobie bude trvať presných 40 dní (s nedeľami je to 44 dní, bez nedelí iba 38 dní). Pre význam a dôležitosť popolcovej stredy bolo prijaté tretie z uvedených možností a toto platí podnes (porov. A. Adam, Liturgický rok, Praha 1998, s. 100).

Obdobie od Zeleného štvrtku Pamiatky Pánovej večere až do veľkonočnej nedele (veľkonočné trojdnie) sa chápe už ako obdobie veľkonočných udalostí, hoci Veľkému piatku a Bielej sobote nemožno uprieť pôstny charakter. Ak by sme teda k pôstnemu obdobiu prirátali aj Veľký piatok a Bielu sobotu, bez 6 pôstnych nedieľ by to bolo rovných 40 dní ( s pôstnymi nedeľami však až 46 dní).

Čo poviete? Koľko dní vlastne má latinská „quadragesima“ a slovenské pôstne obdobie? Je to trochu zložité, však?

Nuž, a ako sa postilo kedysi a dnes?
Počas celého pôstneho obdobia (výnimkou boli nedele) veriaci jedli iba 1 raz za deň obvykle vo večerných hodinách a nejedlo sa ani mäsitý pokrm, ani sa nepilo víno (neskôr vo východných krajinách ani mlieko a mliečne výrobky). Viackrát sa v ten deň nič nejedlo, ani nepilo. Zvlášť prísny bol pôst ne Veľký piatok a Bielu sobotu. V tieto dva dni veriaci nič nejedol a nič nepili a obrady veľkonočnej vigílie trvali zo soboty na nedeľu celú noc. Postupne však možno pozorovať zmiernenie tejto prísnej pôstnej disciplíny.

Po liturgickej reforme od roku 1969 platí prísny pôst iba na popolcovú stredu a veľký piatok a spočíva v tom, že iba 1 raz sa môže veriaci dosýta najesť, ale okrem toho si ešte 2 razy môže niečo zajesť. To viaže zdravých veriacich, ktorí dovŕšili 18. rok veku a neprekročili 60. rok veku. Na popolcovú stredu a veľký piatok sa treba zdržiavať aj mäsitého pokrmu, čo viaže zdravých veriacich po dovŕšení 14. roku veku (až do smrti čiže bez ohraničenia hornej hranice veku).

Kde sa vzala „popolcová“ streda?
Prečo práve popolcová? Keď sa stala streda pred prvou pôstnou nedeľou začiatkom pôstneho obdobia, začal sa vykonávať v tento deň zvláštny obrad (predtým sa vykonával na prvú pôstnu nedeľu). Verejní hriešnici (veriaci, ktorých ťažký hriech bol ľuďom všeobecne známy) sa dobrovoľne a z kajúcnosti obliekali do zvláštneho kajúceho rúcha a nasypal sa im na hlavu popol na znak pokánia. Potom boli vyhnaní od spoločenstva veriacich a vrátiť sa mohli až po náležitom pokání na Zelený štvrtok večer, ktorý bol dňom zmierenia. Ale aj ostatní veriaci boli poznačení na (popolcovú stredu) popolom: mužom sa sypal popol na hlavu a ženám sa z popola urobil na čelo znak kríža. Prax verejného pokánia vo vrcholnom stredoveku zanikla, ale obrad popolca ostal do súčasnej doby ako znak pokánia a kajúcnosti. Preto má streda, kedy začína pôstne obdobie, prívlastok popolcová. Prach a popol bol symbolom kajúcnosti a pokánia aj u Židov v Starom zákone.

Pri poznačení veriaceho na začiatku pôstneho obdobia popolom môže kňaz použiť dve slovné formuly, ktoré sú na tento účel predpísané. Prvá znie: „Pamätaj človeče, že si prach a na prach sa obrátiš“. Sú to slová z knihy Genezis 3,19 a pripomínajú vyhnanie Adama a Evy z rajskej záhrady. Druhá formula znie: „Čiňte pokánie a verte evanjeliu“. Sú to Ježišove slová (Mk 1,15) o tom, ako sa má človek zmieriť s Bohom a ľuďmi.

Don Camillo
Kňaz don Camillo v rovnomennom sympatickom talianskom filme vyhlásil, že na protest i pokánie sa bude postiť tak, že nič nebude jesť a na znak toho, že to myslí vážne, dal zapečatiť chladničku. Všade okolo fary vzbudzoval obdiv, iba on sedel už tretí deň na stoličke so studeným obkladom na čele a modlil sa takto: „Ó, Pane, ako si sa Ty mohol postiť a konať pokánie 40 dní? Veď ja sa postím iba tretí deň a už ďalej nevládzem…“ Naozaj, s nejedením a nepitím nie sú nijaké žarty ani vtedy, keď to robíme ako pokánie. Treba dbať, aby to neohrozilo vaše zdravie. Ale ani s pokáním a kajúcnosťou nie sú žarty. Pôst, pokánie a kajúcnosť patria k úkonom nášho náboženstva. Preto ich konajme s láskou a poníženosťou voči Pánu Bohu, ale vždy rozvážne a tak, aby sme si neuškodili svojmu zdraviu. Rozumný pôst môže prospieť aj ľudskému zdraviu. Súčasná pôstna cirkevná disciplína je usporiadaná tak, že nemôže poškodiť zdravému ľudskému organizmu. Kto by chcel byť k sebe prísny a chcel by v pôste „lámať rekordy“, nech to nikdy nerobí bez konzultácie s lekárom a len vtedy, ak mu to lekár odporučí, alebo aspoň s tým súhlasí a nech je pod lekárskym dohľadom.

Prevzaté z www.pokojadobro.sk
Autor: prof. Dr. Ján Duda, PhD.

Vitajte na obnovenej stránke Rímskokatolíckej cirkvi, farnosť Smolník! Staršie záležitosti môžete stále nájsť na adrese www.rkcsmolnik.sk. Novú stránku budeme postupne dotvárať.

Martin Keruľ, správca farnosti