História májových pobožností

V mesiaci máj sa modlievame májové pobožnosti. Ponúkam Vám krátky exkurzus do historického vývoja týchto pobožností.

1. Korene a prvopočiatky

Korene májových pobožností siahajú k mariánskej tradícii spojenej s pobožnosťou Utrpenia Pána, uctievaním svätého Kríža a modlitbami za dobré počasie. Dobové historické pramene hovoria o začínajúcom mesiaci máj ako o „duchovnom máji“ spočívajúcom vo zvláštnej forme uctievania kríža. Mystik Henry Seuse (+1366) sa radí medzi najvplyvnejších predstaviteľov. Jeho „duchovný máj“ sa viaže k liturgii „Nájdenia Svätého Kríža“, ktorý sa slávi 3. mája, ku krížu a k týždňu modlitieb pred Nanebovstúpením Pána. V Nemecku, a to hlavne v porýnskych diecézach a v oblasti Frank, sa rozvinuli kajúce pobožnosti, tzv. májové modlitby v spojitosti so zavedeným zvykom udeľovania požehnania počas dňa „Nájdenia Svätého Kríža“. Náležité modlitby boli zavedené okolo roku 1720 v diecézach Trier, Mainz, Worms, Speyer a tiež Wurzburg a Bamberg v dôsledku malej úrody na začiatku 18. Storočia. Tieto „májové modlitby“, často zodpovedajúce májovým pobožnostiam spolu s dňami modlitieb, zostali až do 19. storočia súčasťou pobožností, ktoré sa viazali k jednotlivým ročným obdobiam. Mariánsky aspekt bol týmto modlitbám celkom cudzí. Jadrom májových modlitieb bola prosba za dobrú úrodu: aby kvety boli uchránené pred skazou a dozreli do plného plodu.

(Pozn. V niektorých častiach Európy v období okolo Nanebovstúpenia Pána sa počas tohto dňa konajú procesie na polia a do sadov s prosbou o požehnanie a úrodu)

Nová podoba mariánskych májových pobožností sama o sebe nabáda, aby sa nadviazalo na tieto modlitby a k ich oživeniu zdôrazňuje mariánsku úctu. Májové pobožnosti tiež prevzali motív kvetu, avšak rýchlo sa obmedzili iba na samotné kvety. Tým sa vlastný základ, t.j. prosba, aby z kvetu dozreli bohaté plody, vytratil. Výklad časti Biblie, predovšetkým z Piesne piesní 2,1: „Som lúčny kvietok na saronských rovinách, ľalia v údoliach“, viedol k zasväteniu mesiaca máj, mesiaca kvetov a kvetín, Matke Božej.

2. Šírenie májových pobožností

Pôvod tradičných májových pobožností je stále sám o sebe dosť neznámy. Isté je, že táto forma mariánskej úcty začala v Taliansku. Tam, v máji roku 1784, v chráme Kamilliánov vo Ferrare, sa prvýkrát verejne konali počas celého mesiaca máj májové pobožnosti. Až do tej doby boli májové pobožnosti viac-menej súkromnou záležitosťou, aj keď sa konali vo väčších spoločenstvách. Napríklad okolo roku 1739 historické svedectvá hovoria o zvláštnej forme mariánskej úcty počas mesiaca máj v talianskom meste Grezzano blízko Verony. V roku 1747 janovský arcibiskup odporučil májové pobožnosti ako domáce pobožnosti v rodinách. Okolo roku 1813 sa májové pobožnosti konali už v dvadsiatich rímskych chrámoch.

Z Talianska sa májové pobožnosti rýchlo rozšírili do Francúzska. Jedným z najznámejších priekopníkov májových pobožností bol jezuita PierreDoré (1773-1816) z lotrínskeho Longwy. Doré túto formu pobožností priniesol z Talianska. Tradícia májových pobožností sa šírila hlavne v spojitosti s porevolučným rekatolizačným hnutím. Pobožnosti boli chápané ako cirkevná alternatíva nekontrolovaných slávností jari z dôb revolúcie. Od roku 1830 sa potom májové pobožnosti konali po celom Francúzsku.

V Belgicku, hoci vo forme súkromných pobožností, boli májové pobožnosti známe už v roku 1803 a potom v roku 1819 došlo k vydaniu publikácií k pobožnostiam. (…) V Holandsku to boli redemptoristi, ktorí podporovali rozvoj májových pobožností. (…) Známe boli tiež v Luxembursku okolo roku 1840. Ba čo viac, mesiac máj tu získal aj ďalší rozmer: v podobe každoročnej mariánskej oktávy ku cti Panny Márie „Tešiteľky zarmútených“. V roku 1808 sa po prvýkrát konala májová pobožnosť v jezuitskom kolégiu vo švajčiarskom Brigg (Sitten) (…) a verejne od roku 1849 tiež v benediktínskom kláštore v Einsiedelnu. Kapucínsky kláštor Näfels (kantonGlarus) bol ďalším centrom šírenia májových pobožností vo Švajčiarsku, a to od roku 1852. Okolo roku 1860 sa nedeľné májové kázne stali zvykom a veľmi skoro zvláštnosťou mariánskeho mesiaca. Veľmi obľúbenými boli mariánske pobožnosti medzi veriacimi v Rakúsku, kde prvé zmienky pochádzajú z jezuitského kolégia v Innsbrucku (…)

3. Prepojenie s dobovými tradíciami

Májové pobožnosti sa od polovice 19. storočia stali skoro najvýraznejším prejavom mariánskej úcty. Veriaci dokonca petíciami žiadali o ich zavedenie. Aktívna účasť mnohých biskupov na týchto pobožnostiach bola jasným výrazom ich súhlasu. Vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie v roku 1854 bolo veľmi silným impulzom pre rozvoj májových pobožností. Táto dogma bola v mnohých diecézach vyhlasovaná v nasledujúcom roku práve počas mesiaca máj, často v spojení s májovými pobožnosťami. Dôvodom pre veľmi silnú propagáciu májových pobožností boli častokrát veľmi zvláštne politické a cirkevné okolnosti, napríklad počas konfliktu medzi Cirkvou a štátom (1872-1887), obdobie Kulturkampfu v Nemecku) a počas obidvoch svetových vojen. Po vypuknutí 1. svetovej vojny pápež Benedikt XV. priamo nariadil, aby sa modlitba za mier, ktorú sám v roku 1915 napísal, modlila počas jeho veľmi obľúbených májových pobožností.

Počas 2. svetovej vojny boli májové pobožnosti znova veľmi odporúčané. Už v roku 1939 pápež Pius XII. vyzýval veriacich, aby sa modlili počas mesiaca máj za mier medzi národmi. Týchto pobožností sa mali zúčastňovať hlavne deti – to bolo pápežovým prianím, ktoré veľmi často vo vojnových časoch opakoval. V encyklike MeditorDei (1947) sú májové pobožnosti odporúčané ako jeden z úkonov zbožnosti.

4. Modlitba v spoločenstve a súkromná modlitba

Od svojho začiatku boli májové pobožnosti a s nimi spojené úkony kajúcnosti dvojakým spôsobom zakorenené vo farských spoločenstvách: ako nová oblasť založená na spoločnej modlitbe v rodine a ako pobožnosť v kostole. Postupom času sa májové pobožnosti stali každodennou záležitosťou. Májovým pobožnostiam na začiatku a na konci mesiaca zvyčajne predsedal sídelný alebo pomocný biskup. Hlavne v 20. storočí sa večer dňa stal vhodným časom na májové pobožnosti. Zo začiatku sa pobožnosti konali ako ráno, tak i večer. Rozhodujúcu úlohu v určovaní doby konania sa pobožnosti hrala sociálna štruktúra v jednotlivých farnostiach. Ráno boli omše zamerané hlavne na úctu k svätým. Pobožnosti trvali zvyčajne hodinu až hodinu a pol. Svojou štruktúrou zodpovedali nedeľnému požehnaniu, lebo obsahovali príhovor (kázeň) a meditáciu, spev litánií – väčšinou Loretánskych (príležitostne aj žalmov) a modlitby. Pobožnosť bola ukončená slávnostným požehnaním cibóriom alebo monštranciou. Požehnanie mohlo byť však zaradené na začiatok alebo koniec pobožnosti, alebo bolo v úvodnej alebo v záverečnej časti.

V májových pobožnostiach hrali veľmi dôležitú úlohu práve slávnostné prvky. Okrem špeciálne vyzdobeného májového oltára sa kládol veľký dôraz na ďalšie „vrcholy“ pobožnosti. Hlavný z nich predstavovalo vyloženie Najsvätejšej Sviatosti – veľmi často v zmysle stále typickej barokovej piety.

Popri spoločných májových pobožnostiach v chrámoch sa mariánska úcta rozvíjala v rodinných kruhoch formou súkromných mariánskych pobožností. Kniha „Mesiac Panny Márie“, (Viedeň 1837) napísaná P. Beckxem SJ, obsahuje podrobný návod k mariánskym pobožnostiam v rodinnom kruhu. Toto spojenie s predchádzajúcou modlitbou v rodine sa ukázala ako jedným veľmi podstatným aspektom šírenia mariánskej úcty v tejto jej novej podobe. K členom rodiny sa často pridávali aj susedia a známi a spoločne vykonávali pobožnosť. Súčasťou týchto domácich pobožností boli modlitby a piesne, modlitba posvätného ruženca, Loretánske litánie spolu s úvahami z brožúrky k májovým pobožnostiam. Zvláštnosťou týchto pobožností bol malý rodinný májový oltár. Neskôr boli súkromné májové pobožnosti odporúčané tým veriacim, ktorí vzhľadom na vzdialenosť sa nemohli zúčastniť na pobožnostiach, ktoré sa konali v kostole. Za zmienku stoja tiež nasledujúci autori brožúriek k súkromným májovým pobožnostiam: najstaršími a najvplynejšími sú jezuiti Annibale Dones (+1754), FrancescoLalomia (1749-1813) a Louis Debussy (1788-1822). Známymi sú aj Vincent Pallotti (1795-1850) a JanBosko (1815-1888). John Henry Newman (1801-1890) vydal malú knižku, ktorá sa používa dodnes.

5. Budúcnosť

Májové pobožnosti zažili svoj rozvoj v období označovanom ako „mariánske storočie“, teda hlavne rokoch 1850-1950. Počas zmien a reformných období II. vatikánskeho koncilu, spolu s inými formami ľudových pobožností , májové pobožnosti vymizli. Objavuje sa však nový záujem o tento typ pobožností. Cirkevní predstavení uznávajú a presadzujú mariánsku úctu podľa požiadaviek veriacich vzhľadom k danej situácii, miestu a dobe. Otcovia II. vatikánskeho koncilu si priali, aby tradícia uctievania a pobožností pokračovala a bola chránená. Veľmi veľa rôznych foriem mariánskej úcty, podobne ako aj úkony kajúcnosti, zahrňujú to, čo je zodpovedané danej dobe, ale tiež i to, čo je nadčasové.

V dnešnej dobe sa nastoľuje otázka, ako spojiť májové pobožnosti s 50-dňovým veľkonočným obdobím, ktoré bolo ustanovené II. vatikánskym koncilom, keďže veľkonočné týždne takmer každý rok zasahujú do mesiaca máj. Na základe priania Koncilu by mal byť liturgický rok usporiadaný tak, aby „bol zachovaný pôvodný charakter doby“ (SC 107). Pre správnu obnovu májových pobožností je teda nevyhnutné pamätať na to, že veľkonočná doba je tou najzákladnejšou a najpodstatnejšou. V prípade, že veľkonočná doba viac alebo menej zasahuje do mesiaca máj, typická mariánska úcta by mala smerovať k zameraniu veľkonočného obdobia.

Originál článku si môžete prečítať na stánkach univerzity v Daytonu (Ohio, USA)