farnosť Smolník č. 209
055 66 Smolník
tel.: +421 (0)53 489 75 09
mobil: +421 (0)903 268 706
email: smolnik@burv.sk

Sv. Katarína Alexandrijská
Podpora farnosti
Drahí moji, ak sa rozhodnete finančne podporiť chod našej farnosti, môžete tak urobiť prevodom na nasledujúci účet:
Rímskokatolícka cirkev, farnosť Smolník SK90 0200 0000 0040 0833 1558 účet vedený vo Všeobecnej úverovej banke, a.s. (VÚB, a.s.)
qrkodfarnosti
 
ZA KAŽDÚ VAŠU POMOC ÚPRIMNÉ PÁN BOH ZAPLAŤ!
O tejto stránke
Toto je výborné miesto pre predstavenie vás a vašej stránky.

Duchovné

Začiatok novembra sa spája s návštevou cintorínov, s „pálením sviečok“ či so spomienkou na našich príbuzných, ktorí nás predišli do neba. V týchto dňoch oveľa viac ako inokedy myslíme na posmrtný život a večnosť.

Slávnosť všetkých svätých

Cirkev si už po stáročia spája so Slávnosťou všetkých svätých nádej na vzkriesenie. Je to deň radosti, a nie strachu. Pre iných je smrť realitou, ktorú treba prijať. Po vzkriesení Krista sa nachádzame na ceste do večného mesta, kde nás očakáva blaženosť všetkých tých, ktorí boli Pánom oslávení. To má byť zmyslom Slávnosti všetkých svätých. Aj keď je Spomienka na všetkých verných zosnulých až 2. novembra, získať uplné odpustky pre  duše v očistci je možné už predvečer tohto tejto spomienky. Viac

Od roku 1813 sa na mieste pod kopcom Hekerová konajú púte k Panne Márii Snežnej, ktorej je zasvätená kaplnka nad obcou Úhorná. Nebolo tomu inak ani v tomto roku. Diecézna púť sa konala počas víkendu 5.8. – 6.8.2017. Samotný začiatok púte bol stanovený na 15:00 hod.. Tomuto začiatku však predchádzala príprava v podobe modlitby Deviatnika k Panne Márii rožňavskej vo všetkých farnostiach diecézy a ako blízka príprava reálne pešie putovanie pútnikov z Rožňavy a zo Smolníka.

Úvodnú svätú omšu celebroval J.E. Mons. Stanislav Stolárik, rožňavský biskup. Svätej omši predchádzala pobožnosť Fatimskej soboty a záverom svätej omše sa ukončil Deviatnik k Panne Márii rožňavskej. Po tejto svätej omši bola možnosť adorovať Eucharistického Krista pred vyloženou Sviatosťou Oltárnou v Kaplnke Snežnej Panny Márie. Viac

Tak ako po každý rok, Vás pozývame na púť k Panne Márii Snežnej v Úhornej, ktorá sa bude konať 5. – 6.8.2017. Tento rok je zároveň aj stým výročím zjavení Panny Márie vo Fatime. Kaplnka Panny Márie Snežnej s prameňom liečivej vody sa nachádza nad obcou Uhorná. Pri kaplnke sa nachádza prístrešok, ktorý slúži pre slávenie liturgií pod holým nebom. Ďalej sa tu nachádza krížová cesta so 14 krížmi. Pôvodná drevená kaplnka v Úhornej, chýrna svojimi starožitnosťami, bola posvätená 31. mája 1813. Kňaz Štefan Herko vďačný Pánu Bohu a Panne Márii za svoje uzdravenie na mieste pôvodnej kaplnky z roku 1813 začal z vlastnej iniciatívy budovať nový kostol. So stavbou začal v roku 1937. Kostol postavili z milodarov veriacich farnosti a okolia. Bol postavený nový oltár, na ktorom umiestnili pôvodný obraz Madony s Dieťaťom. Posviacka kostola sa konala 10. augusta 1941.

Stalo sa už tradíciou, že mladí a fyzicky zdatní pútnici každoročne putujú do Úhornej pešo. Inak tomu nebude ani tento rok. Viac

Pozývame Vás na slávenie štáciovej sv. omše dňa 6.3.2016 o 10: 30 hod. Počas pontifikátu pápeža Gregora Veľkého sa rozšírili tzv. štáciové sväté omše, čo boli slávnostné sväté omše pápeža, ktoré začínal sláviť v jenom kostole a potom sa presunul do iného. Veľkopôstna príprava má byť vedená tak, aby jasnejšie vynikol život miestnej cirkvi a podporil sa jej rozvoj. Preto sa veľmi odporúča zachovať a podporovať tradičnú formu zhromaždenia miestnej cirkvi na spôsob týchto rímskych „štácií“. Tieto zhromaždenia sa môžu konať v kostoloch alebo svätyniach mesta. Tento rok by sme slávili aspoň jednu štáciovú sv. omšu na 4. pôstnu nedeľu o 10:30 hod. v Kaplnke Navštívenia Panny Márie na Štósskom kopci. Všetci ste srdečne pozvaní spoločne sláviť Eucharistickú slávnosť!


 

 

 

 

 

 

– Vatikán 23. februára (RV) – Kresťanstvo je konkrétne náboženstvo, ktoré sa prejavuje skutkami, a nie náboženstvo slov, pokrytectva a márnosti. Aj týmito slovami sa dnes prihovoril pápež František počas homílie v Dome sv. Marty. Svätý Otec sa nechal inšpirovať dnešným liturgickým čítaním z Izaiáša (Iz 1,10.16-20) a z pasáže Evanjelia podľa Matúša (Mt 23,1-12). Prítomných vystríhal, aby nedávali prednosť slovám pred skutkami:

„Pán nás učí ceste skutkov. A koľko ráz nachádzame ľudí – (medzi nimi) aj nás samých – toľkokrát v Cirkvi: ,Oh, som veľkým katolíkom! ’ ,Čo robíš?’ Koľkí rodičia si hovoria katolíci, ale nikdy nemajú čas rozprávať sa svojimi deťmi, hrať sa so svojimi deťmi, počúvať svoje deti. Možno majú svojich rodičov v domove dôchodcov, sú však vždy zaneprázdnení a nemôžu ich ísť navštíviť a nechávajú ich opustených. ,Som však veľký katolík! Patrím do takého spoločenstva.’ Toto je náboženstvo slov: hovorím, že som taký, no konám svetským spôsobom.”

Ako pokračoval Svätý Otec, „hovoriť a nekonať je podvod“. V knihe proroka Izaiáša sa píše o tom, čo sa páči Bohu: „Prestaňte robiť zlo, učte sa robiť dobro… pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu.“ Izaiášové slová tak poukazujú na nekonečné milosrdenstvo Boha, ktorý hovorí ľudstvu: „A príďte, budeme sa pravotiť. Keby boli vaše hriechy ako šarlát, zbelejú ako sneh“ (Iz 1,18).

„Pánovo milosrdenstvo ide v ústrety tým, ktorí majú odvahu rozprávať sa s ním, no rozprávať sa o pravde, o veciach, čo robíme alebo nerobíme, aby nás napravil. A to je Pánova veľká láska v tejto dialektike medzi slovami a skutkami. Byť kresťanom znamená konať: konať Božiu vôľu. A v posledný deň – lebo všetci ho raz budeme mať – v ten deň, čo sa nás bude Pán pýtať? Povie nám: ,Čo ste o mne povedali?’ Nie! Spýta sa nás na veci, ktoré sme urobili.“

Pápež pokračoval citátom z Matúšovho evanjelia, ktoré hovorí o poslednom súde. Ježiš žiada od človeka, aby vydal účet z toho, čo urobil pre hladných, smädných, väznených a cudzincov: „Toto,“ povedal Svätý Otec, „je kresťanský život. Samotné slová nás naopak vedú len k márnosti, k tomu predstieraniu, že sme kresťania. To však nie, tak sa kresťanom byť nedá“.

Na záver Svätý Otec dodal:„Nech nám Pán dá túto múdrosť dobre pochopiť, kde je rozdiel medzi slovami a skutkami a nech nás naučí cestu skutkov a pomôže kráčať po tejto ceste, lebo cesta slov nás vedie na miesto, kde boli títo zákonníci, títo kňazi, ktorým sa páčilo obliekať sa akoby boli vládcami, nie? Toto však nie je evanjeliová realita! Nech nás Pán učí tejto ceste.“

Zdroj: http://tkkbs.sk

Vzhľadom na dnešné evanjelium (Mt 5,20): Mať dobré vzťahy je dar od Boha. Bohu záleží na vzťahoch a budovanie dobrých vzťahov si vyžaduje proces. Pomôžu nám k tomu zlaté pravidlá.

NEMÔŽEŠ BYŤ PRIATEĽ S KAŽDÝM, ALE MÔŽEŠ BYŤ PRIATEĽSKÝ KU KAŽDÉMU.

Nemôžeš ani nemusíš byť priateľ s každým, to nie je tvoja povinnosť – ani kresťanská. Ale priateľský a prívetivý môžeš byť ku každému – k ľuďom, ktorých stretávaš alebo s ktorými prichádzaš do kontaktu. Aj k tým, ktorí ťa zranili, či nie sú „tvoja krvná skupina“.
Priateľov si najlepšie nájdeš tak, že budeš robiť niekomu priateľa, nebudeš čakať a nepovieš si: „Bože, pošli mi priateľa. Nech je fakt dobrý priateľ,“ ale rozhodneš sa, že niekomu poskytneš svoje priateľstvo.

VŠETKO, ČO CHCEŠ, ABY ĽUDIA ROBILI TEBE, ROB AJ TY IM.

Toto pravidlo určite poznáš a dokonca v Biblii má aj nadpis „Zlaté pravidlo“. Nájdeš ho v Matúšovi 7,12 a podobne v Lukášovi v šiestej kapitole: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im, lebo to je zákon a proroci.“ V týchto slovách sa skrýva to, čo hovoril Zákon: „Milovať budeš Boha a milovať budeš blížneho.“ Ježiš to predkladá ako jednoduchú vec a ako zhrnutie celého Starého Zákona. Nový Zákon k tomu pridáva milosť. Keď budeš ľuďom robiť to, čo chceš, aby ľudia robili tebe, vtedy tvoje vzťahy zažijú naozaj prevratné veci. Do toho nás pozýva Božie slovo. V negatívnom zmysle sa dá povedať: „Čo nechcete, aby ľudia robili vám, nerobte ani vy im.“ Keď sa toho budeš držať, možno sa zastavíš a povieš si: „Toto nechcem, aby ľudia robili mne, neurobím to ani ja.“ Uvidíš, že to prinesie veľa požehnania do tvojich vzťahov, lebo v tom je skrytý boží zámer pre ľudí.

ČO ČLOVEK ZASEJE, TO BUDE AJ ŽAŤ.

Toto zlaté pravidlo tiež nájdeš v Biblii, v liste Galaťanom 6, 7. „Čo človek zaseje, to bude aj žať,“ platí na rôzne oblasti života, či sa to týka peňazí alebo štedrosti alebo starostlivosti o iných. Keď buduješ vzťahy, tak si uvedom, že presne to, čo robíš ty ľuďom, sa bude diať tebe. Keď budeš siať priateľstvo, dobrotu, milosrdenstvo, odpustenie, tak aj ty nájdeš to isté odpustenie, priateľstvo a nájdeš milosrdenstvo. Alebo môžeš byť tvrdý, prísny a spravodlivý, ale môže sa stať, že práve vtedy, keď by si tak veľmi potreboval milosrdenstvo, nájdeš spravodlivosť.

VER, ŽE TEN DRUHÝ KONÁ NAJLEPŠIE, AKO VIE.

Neprisudzuj iným motívy a neodsudzuj ich hneď. Pavol v liste Rimanom v štrnástej kapitole píše: „Kto si ty, že súdiš cudzieho sluhu?“ Boh je ten, ktorý bude súdiť ľudí, nie ty. Nesúď cudzieho sluhu. Staraj sa o seba, nesúď iných ako robia veci. V dobrom zmysle slova sa staraj o seba. Ver, že ten druhý koná najlepšie, ako vie. Maj tento postoj. Možno neskôr zistíš, že ten človek je podvodník, že ťa klame, alebo čokoľvek iné, ale tvoj prvý prístup nech je na základe toho, že koná najlepšie, ako vie. Možno mu to nejde dobre, ale veríš, že dal do toho všetko, čo vie. To ti môže pomôcť menej sa rozčuľovať, menej sa starať do druhých, menej všetko dirigovať a bude ťa to učiť mať viac úcty k ľuďom.

KEĎ DRUHÉMU ODPÚŠŤAŠ A PRIJÍMAŠ HO, MÁŠ NA NEHO OVEĽA SILNEJŠÍ VPLYV, AKO KEĎ HO ODSÚDIŠ ALEBO KRITIZUJEŠ.

Veľakrát sa nám stane, že nemáme na našich priateľov, rodičov, deti, príbuzných skoro žiaden vplyv. Nikdy si nedali povedať, naše reči berú jedným uchom dnu a druhým von. Často je to preto, že neuplatňujeme toto pravidlo. Chceme mať na nich vplyv, chceme ich presvedčiť, ale robíme to tlakom, kritikou, ukazovaním zákona a poukazovaním na to, čo robia zle. Zlaté pravidlo hovorí, že keď druhému odpúšťaš a prijímaš ho, máš na neho väčší vplyv, ako keď ho odsúdiš. V Písme sa píše: „Nesúďte, aby ste neboli súdení.“ Nebuď sudcom druhého, lebo keď niekoho iba kritizuješ a stále poukazuješ na to, čo robí zle a prečo to robí, tak súdiš. Nesúď, aby sa to nestalo aj tebe. Buď radšej človek odpúšťania a prijatia.

ČLOVEKA DOKÁŽE ZMENIŤ IBA BOH.

Ty môžeš manipulovať. Možno poznáš vo svojom kruhu ľudí, ktorí „tlačia na pílu“. Skrátka chcú druhých donútiť urobiť to, čo chcú, pretože to považujú za správne. Môžu mať dobrú myšlienku a sledovať dobrý cieľ, no snažia sa to tam dotlačiť. Keď ľudia urobia, čo chcú, urobia to iba navonok, z donútenia a dlho to nevydrží. Pri najbližšej príležitosti urobia zase niečo iné alebo utečú. Druhých mení iba Boh, tak mu daj šancu. Pomôž Bohu tým najsprávnejším spôsobom, že sa modlíš a nachádzaš možnosti, nie že tlačíš.

PREUKAZUJ MILOSRDENSTVO, BUĎ ZHOVIEVAVÝ K SLABOSTIAM DRUHÝCH.

Veď poznáš sám seba a vieš, že aj ty si slabý, aj ty by si v mnohých veciach potreboval pomoc a preto buď zhovievavý. Biblicky by sme mohli povedať: „Nemaj brvno v oku, vyber si najprv brvno.“ Pozri sa najprv na seba. Niekde som čítal prirovnanie o nastavovaní zrkadla – keď ideš nastaviť zrkadlo na druhého, aký je, najprv sa pozri do toho zrkadla ty, dobre sa poobzeraj, až potom ukáž zrkadlo druhému. Uvidíš, že to dosť pomáha. Keď nastavuješ zrkadlo druhému, buď citlivý a nech je tvojim motívom pomoc druhému a nie to, aby si ho ponížil alebo sa na ňom vyzúril.

NEDOMÝŠĽAJ SI.

V domýšľaní sme majstri sveta, zvlášť kresťania. Domýšľame si, konštruujeme, prečo to a to, či nemajú ľudia niečo proti nám, dopočuli sme sa niečo,… Vždy si spomeň na zlaté pravidlo a nedomýšľaj si. Nepridávaj, nemaj pocit, že ty presne vieš, čo tým myslel a sledoval, a ako tým chcel ublížiť. Myslím si, že Boh je na toto dosť citlivý, keď si domýšľame na základe toho uveríme, že máme pravdu a že to tak naozaj bolo.

PRAVIDLO ZÁKOPU

V knihe od Johna Maxwella som našiel pravidlo: keď kopeš zákop, vojenský úkryt, tak ho vykop tak, aby sa tam zmestil aj tvoj priateľ. Urob to z jedného dôležitého dôvodu: keď kopeš zákopy, pravdepodobne ťa čaká niečo ťažké, možno máš strach a potrebuješ sa pred niečím chrániť. Ak vykopeš zákop tak, že sa tam zmestíš len sám, zmenšuješ šancu na prežitie.
To je práve satanova stratégia – oddeliť ľudí od seba. Je to stratégia šelmy. Keď šelmy lovia zo stáda, tak nelovia celé stádo, ale vyhliadnu si najslabšie zviera, odrežú ho od stáda, ulovia a potom chytia ďalšie. Satanova taktika je rovnaká – niekoho oddeliť a potom uloviť. Je to oveľa jednoduchšie, ako sa vrhnúť na všetkých naraz. Takže vždy, keď sa ocitneš v myšlienkach sebaľútosti a samoty, vykop zákop aj pre priateľa a zdôver sa mu. Keď tam budete aspoň dvaja, tak je tu oveľa väčšia šanca, že to prežijete.

Boh chce, aby si mal dobré vzťahy a dobrých priateľov. Dobré vzťahy a priateľstvá sa nedejú len tak. Boh ich dáva ako požehnanie. Každý vzťah treba budovať a udržiavať, žiadny vzťah sa nevyvíja alebo nerozvíja automaticky. Nech ti aj spomenuté zlaté pravidlá pomáhajú vzťahy budovať a rozvíjať.

Mário Tomášik a spolupracovníci
Uverejnené v časopise Nahlas 5/2010

Ježíš se vrátil od Jordánu plný Ducha svatého.
Duch ho vodil pouští čtyřicet dní a ďábel ho pokoušel.
Ty dny nic nejedl, až vyhladověl.
Ďábel mu řekl: „Jsi-li Syn Boží…“ (srov. Lk 4, 1-3)

Většina pokušení je rafinovanější
než udělat naschvál sousedovi

Význam slova pokušení se poněkud posunul. Pokud ho vůbec někdo dnes použije, označí jím nejspíš dortík v cukrárně nebo vynikající čokoládu, kterou snědl na posezení. Nebo je pokušení spojováno jen s oblastí lidské sexuality. Anebo pokoušet znamená hecovat k něčemu, co není dvakrát rozumné, ale bude to legrace.

I když slovo pokušení dnes dostalo poměrně povrchní až banální význam, neznamená to, že skutečným pokušením, tedy svádění z dobré cesty nečelíme. A často si to ani neuvědomujeme, protože většina pokušení je rafinovanější než myšlenka nechat si nalezenou peněženku nebo udělat naschvál sousedovi.

Více pokušení míří na to,
abychom nedělali to, co je dobré

„Nehas, co tě nepálí.“ 
„Každý se musí postarat sám o sebe.“
„Proč bys měl někomu pomáhat, tobě taky nikdo nepomáhá.“
„Podívej, ostatní to taky flákaj, proč by ses ty měl namáhat? Budeš za blbce.“ 
„To je skvělý nápad, ale pusť se do toho až zítra, nebo pozítří.“ 

Pokušením může být i perfekcionismus:
„Když to nezvládneš dokonale, tak to nemá vůbec cenu.“
„Když se nezvládneš modlit hodinu, tak ani nezačínej.“ 

Existuje i pokušení přehnané horlivosti, která vede k tomu, že brzo odpadneme – sportovní terminologií „přepálený začátek“. Nebo odvádění pozornosti ke vzdáleným a jakoby důležitějším problémům, se kterými ale nemůžeme nic udělat, a díky tomu přehlížíme bližní, kterým bychom pomoct mohli a měli. Skoro se zdá, že více pokušení míří na to, abychom nedělali to, co je dobré a co nám a našemu okolí prospívá. Pokušitel totiž ví, že pak se snadněji zapleteme do špatností.

Pokušitel nám chce sebrat jistotu,
že jsme Boží děti

Ježíšova zkušenost s pokušením na poušti odhaluje, že jádro pokušení je ještě hlouběji. Ďábel se snaží zpochybnit jeho identitu Božího Syna, podlomit jeho důvěru k Otci. O totéž se snaží u nás, chce nám sebrat jistotu, že patříme Bohu, že jsme Boží děti a dědici, překrucuje obraz Boha jako dobrého a milujícího Otce.

Ježíš odhaluje a odmítá léčky pokušitele ve světle Božího slova. Nezaplétá se do diskusí s pokušitelem, ale opírá se s důvěrou o to, co Bůh řekl. I nám může Boží slovo pomoci uvědomit si, že čelíme pokušení. I my se můžeme opřít o to, co nám Bůh říká, o jeho ujištění, že jsme jeho děti, kterým kryje záda a dává sílu obstát.

Počula som taký príbeh. Bol o mužovi, ktorý býval blízko jednej rieky. Jedného dňa mu ktosi povedal, že pri tejto rieke sú kamene, z ktorých jeden má hodnotu veľkého pokladu. Ten kameň spozná podľa toho, že ho bude v ruke páliť. Rozhodol sa, že ho nájde. Vybral sa k rieke, sadol si na breh a začal kamene ohmatávať. Bolo ich veľa. Aby sa mu neplietli, tie čo chytil a boli studené, hádzal do rieky. Robil to jeden deň, dva, týždeň, dva týždne, mesiac. Asi za mesiac a pol na ten horúci kameň narazil. Ale pretože bol zvyknutý robiť rukou ten istý pohyb, ani si to neuvedomil a hodil ho do rieky. Teraz ho už nikto nenájde, pretože tou vodou samozrejme ochladol. A prečo vám to tu rozprávam, keď mám hovoriť o sviatosti zmierenia? Niekto z vás si to už možno domyslel. Niekedy je to so sviatosťami práve takto. Máme poklady na dosah ruky, ale pretože sme zvyknutí pristupovať k sv. prijímaniu, k sv. spovedi atď., konáme podobne ako tento muž.

Páter Adam Rucký nám povedal, že sme ako pojedači hostií. Zhltnúť a ísť, tak ako sme prišli. A asi mal pravdu. Zvyk, to je hrozná vec, je to hrozná pasca. Kiež by nás dnes táto krátka úvaha povzbudila k tomu, aby sme začali vo sviatostiach, zvlášť vo sviatosti zmierenia vidieť poklad. Mnohí z nás stratili zmysel toho pojmu „sviatosť zmierenia“. Ako viete, predtým sa tomu hovorilo „ísť k spovedi“. Keď sa povie spoveď, je to vlastne len malá časť sviatosti zmierenia. Je to len to, čo urobím ja. Idem a vyznávam svoje hriechy. Za chvíľku si o tom povieme viac.

Keď si sviatosť zmierenia zredukujeme len na spoveď, bude pre nás znamenať veľké bremeno.

Chcela by som, aby sme sa teraz na chvíľu zastavili a skúsili sa v mysli spýtať sami seba, čo pre nás dnes sviatosť zmierenia znamená. Či sa na ňu tešíme, alebo je to nutná a trápna povinnosť. Povinnosť, ktorej je potrebné sa zhostiť raz za mesiac, alebo dva. Myslím, že tu medzi nami nie sú ľudia, ktorí túto sviatosť zvyknú absolvovať iba na Veľkú noc.

Je to niečo, pred čím ma bolí brucho? Alebo niečo, čo mi veľmi neprekáža, že je to také ako jeden z tých kameňov pri rieke. Idem tam, idem odtiaľ a nič sa nedeje. Tak to bolo, tak to bude aj ďalej. Idem tam, pretože sa to tak robí, som na to tak zvyknutý.

Chcela by som teraz urobiť jeden pokus. Zatvorte oči, aby ste sa nevideli a navzájom nehanbili. Teraz úprimne, akoby sa vás pýtal Pán Ježiš (On vidí čo je vo vašich srdciach) zdvihnite ruku, tí ktorí cítite, že sviatosť zmierenia je naozaj trošku bremeno a nie veľká milosť. Pán Ježiš sa určite nenahnevá, že to takto prežívame, pretože je veľa dôvodov, prečo je to tak.

Dostala sa mi do rúk kniha Uzdravování skrze svátosti, od pátra Michaela Marscha. Je dobré si ju zaobstarať. Keď som ju čítala, na začiatku sa mi ani nepáčila. Zdalo sa mi to trochu zložité. Keď som čítala o sviatosti zmierenia, veľmi ma to zaujalo. Napríklad hneď na prvej strane sú veci, ktoré ma veľmi zarazili. Takto som sviatosť zmierenia nikdy nevidela.

Citát sv. farára z Arsu: „Bežíme od našej lásky a katovi sa vrháme do náručia,“ – hovorí tu o hriechu a diablovi. Potom pokračuje: „Hriech je teda vraždou, presnejšie povedané sebevraždou, pretože vrahom nie je nik iný iba ja sám. K záchrane duše je potrebný zázrak.“

To hovorí farár z Arsu o človeku, ktorý sa dopustil ťažkého hriechu. Je treba väčšieho zázraku, než bolo vzkriesenie Lazára. Tak o tom hovorí i Pán Ježiš v podobenstve o márnotratnom synovi. Otec na návrat svojho márnotratného syna hovorí svojmu druhému synovi : „On bol mŕtvy a zase žije, bol stratený a našiel sa.“ Ako viete nebol mŕtvy – bol medzi prasatami. A predsa Písmo hovorí, že bol mŕtvy a zase žije, bol stratený a našiel sa. V Písme na začiatku Boh Adamovi a Eve povedal, že keď sa dotknú toho stromu, zomrú. Teda zomreli, či nie? Kľudne sa aj ďalej prechádzali po záhrade a potom si obliekli zástery… Tak teda Pán Boh klamal, alebo čo? Alebo ich len strašil? Áno, boli mŕtvi! Oni boli fyzicky živí, ale duchovne boli mŕtvi. Boli mŕtvi pre Boha – tak je to v Liste Rimanom.

Keď žijeme hriechu, tak sme mŕtvi pre Boha. Toto posolstvo je mnohokrát v Písme (Ef 2), alebo keď mladík chcel nasledovať Ježiša. Pán mu hovorí: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych, ty ma nasleduj.“ Vždy som si hovorila – to majú mŕtvoly na cintoríne vykopať hrob mŕtvemu? Ako to myslel? Rozumiete čo tým chcel povedať?! Písmo nám hovorí, že hriech zvlášť ten ťažký, je stav duchovnej smrti človeka. Preto sa mu hovorí tiež smrteľný hriech. My to niekedy tak silno nevnímame. Keď to poviem úplne naostro, tak po uliciach nám chodí kopa mŕtvol. A musím povedať, že niekedy nám aj v kostole sedí mnoho mŕtvol.

Môže sa to stať každému z nás. Budeme mať pocit, že žijeme celkom pekne, ale pre Boha sme mŕtvi. Preto je na záchranu takejto duše potrebný zázrak. Obrovský zázrak. Zázrak vzkriesenia. Podobne ako u Lazára. Pretože keď sme mŕtvi, potrebujeme byť vzkriesení. Toto robí pre nás Ježiš vo sviatosti zmierenia. Tento zázrak v jednej minúte. Mnohí si niekedy hovoria – keby som tak mohol vidieť niekedy nejaký poriadny zázrak. Nie také nejaké, ako že sa ti po modlitbe zmenila nálada… – jeden kňaz mi raz povedal „Ja už mám toho vnútorného uzdravovania po krk, už by som chcel vidieť taký poriadny zázrak!“… A viete, že možno i Pán Ježiš považoval tento zázrak za väčší než fyzické uzdravenie. Nehovorím to preto, že neverím vo fyzické uzdravenie, alebo žeby sme to nepotrebovali.

Poznáte ten príbeh s ochrnutým, ktorého priniesli k Ježišovi a chceli aby ho uzdravil. Pán Ježiš sa tváril – s prepáčením – ako hlúpy. Namiesto toho, aby povedal vezmi svoje lôžko a choď, povedal chorému: „Odpustené sú tvoje hriechy.“ Akoby ignoroval to, načo tam prišli. O odpustenie tam nikto neprosil. Ani ten chorý, ani ľudia čo ho priniesli. Ježiš sa pozrel na toho chorého a povedal, že sa mu odpúšťajú hriechy. Oni sa nad tým pohoršovali, pretože moc odpúšťať hriechy má len Boh. A Ježiš sa ich spýtal: „Čo myslíte, čo je väčšie, povedať niekomu odpúšťajú sa ti hriechy, alebo vezmi svoje lôžko a choď!?“ Zaujímavé, že on im na to neodpovedá. Ja som dlho nad týmto premýšľala. Nevedela som čo myslí Ježiš, čo je väčšie, čo je zložitejšie. Nám sa niekedy zdá, že povedať – odpustené sú ti hriechy – je ľahšie než – vezmi si lôžko a choď. Povedať to, to je ľahké. To môžem povedať i ja – odpúšťajú sa ti hriechy – ale nebudú.

Tá obrovská sila čo je vo sviatosti zmierenia je úžasná vec. Pán Ježiš poveril ľudí, dal im pomazanie a povedal – čo zviažete na zemi, bude zviazané i v nebi, čo rozviažete na zemi…, komu hriechy odpustíte budú mu odpustené. Dal im moc, ktorú mal iba on. Poviem vám jednu vec – prečo bol vlastne Ježiš ukrižovaný? Práve pre tieto veci. Nie tak preto, že robil zázraky, uzdravoval, ale preto, že hovoril „odpúšťajú sa vám hriechy“. Farizejov to štvalo – veď kto mohol odpúšťať okrem Boha?! Aj proroci uzdravovali v mene Božom (Eliáš), ale keď povedal: „Odpúšťajú sa ti hriechy !“- to môže povedať jedine Boh! Preto ho chceli kameňovať a preto naňho vydali zatykač, lebo sa vydával za Boha. A predstavte si, že tú úžasnú moc, ktorú má jedine on, dal vlastne ľuďom. Môžeme prísť, keď sme obťažení hriechmi a niekto nám povie: „Boh Otec milosrdenstva nech ti skrze službu cirkvi odpustí hriechy, udeľujem ti rozhrešenie.“

To nemôžem povedať ja so svojou mocou, ale iba kňaz. V tej chvíli je to tak, akoby Božia ruka ležala na mojej hlave a Ježiš to sám hovorí, skutočne ťa napĺňa Boží pokoj. Prichádza nielen odpustenie, ale i uzdravenie tvojej duše. Jednoducho hĺbkové uzdravenie. Preto som povedala, že sviatosť zmierenia nie je len vyznanie hriechov. Je tu potrebná dokonalá ľútosť, vyznanie, zadosťučinenie – pokánie – dať tú vec do poriadku. V dejinách cirkvi sa na tieto tri časti sviatosti zmierenia kládol rôzny dôraz. V prvých storočiach dejín cirkvi bola silne zakcentovaná práve tretia časť – zadosťučinenie. Keď sa niekto dopustil cudzoložstva, nemohol chodiť na sv. omše niekoľko rokov, postil sa niekoľko dní, alebo išiel pešo na púť do sv. zeme, atď. Kajúcnosť, teda ako si hriechy vynahradiť, mala veľký význam. Človek tým dokazoval, že je ochotný niečo urobiť a chce ísť naozaj novou cestou.

V stredoveku dávali do popredia tú druhú časť sviatosti – vyznanie, spoveď. Rozlišovali ťažký a ľahký hriech, ktorý hriech je ešte ľahký, ktorý nie a koľkokrát som urobil to a to… Toto u niektorých ľudí vedie až ku chorobnej sebaanalýze, chorobnej úzkostlivosti. I dnes sa to deje. Nejde tu ani tak o kajúce sa srdce, ale či som to povedal všetko a presne, či som niečo nezabudol. Páter Marsch (študoval ešte pred II. Vatikán. koncilom) vo svojej knihe píše, že existovala príručka pre spovedníkov, kde bolo napísané koľko gramov mäsa sa môže zjesť v piatok, aby to bol ešte ľahký hriech…

Dôležité sú všetky tieto časti, ale veľmi dôležité je nezabudnúť na tú prvú časť – skrúšené srdce, o ktorom Písmo vraví: „Bože ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.“ Ja si myslím, že to je tá najpodstatnejšia časť. Dobre poznáte príbeh o márnotratnom synovi. Povedala by som, že už vtedy, keď bol pri tých prasatách, keď si povedal, že vstane a pôjde k svojmu otcovi, bolo všetko vyriešené. To čo nasledovalo bolo len taká dohra. Nebolo to vyriešené vtedy, keď sa spolu stretli. Otec ho očakával stále, celý rok. Ešte keď ho uvidel vo veľkej diaľke, bežal za ním, aby ho objal. Ani slovom nespomenul jeho hriechy – koľkokrát bol v hostinci, s koľkými ženami tam bol…

Nič také. Nešlo mu o tieto detaily. Videl, že jeho srdce je obrátené, že chce späť k otcovi, že naozaj má už dosť starého života. Nie je tam ani slovíčko výčitky. Syn ani nedopovedal to svoje „Ľutujem“, tú reč, čo mal pripravenú – „Otče zhrešil som proti nebu aj proti tebe, prijmi ma aspoň za nádenníka,“ a otec ho objal, dal vystrojiť hostinu, dal priniesť šaty a prsteň. Išlo mu len o jedinú vec, o skrúšené srdce jeho syna.

Na naše povzbudenie, myslím si, že jeho ľútosť nebola až taká dokonalá, on uvažoval trošku pragmaticky. Rozmýšľal takto: “Mal som u svojho otca všetkého dostatok, a teraz tu sedím, mám hlad a ani to čo žerú prasce nedostanem.“ Dohnal ho teda hlad. Nebola to až taká čistá láska k Bohu, alebo nesebecká túžba po nebi, či veľká ľútosť nad tým ako zranil svojho otca. Nebolo to tam. Je zaujímavé, že toto Pánu Bohu stačí. Berie to tak. Otec vie, že v tomto stave syn nevie uvažovať ďalej. Vidí jeho dobrú vôľu.

V knihe „Realizmus“ sv. Terezka Ježišova píše list svojej sestre. Hovorí: „Tá mizerná ľudská dobrá vôľa.“ My nie sme koľkokrát schopní robiť dobré veci, ale keď máme dobrú vôľu do určitej miery to stačí. Potom to zas pohnojíme svojou pýchou a tak dookola. Terézia to hovorí z pohľadu diabla. Vždy keď má človek dobrú vôľu Boh sa zmilováva a žehná.
Aj keby človek neurobil nič dobré za svojho života a mal by dobrú vôľu, tak Boh tú dobrú vôľu vyzdvihne. Hovorím to, lebo to povedala sv. Terézia, hovorím to pre naše povzbudenie. Boh skutočne hľadí do nášho srdca – o to mu ide. Nejde o to, či si pri spovedi spomeniem na všetky hriechy. Ide o moje srdce, či je úprimné a kajúce sa pred Bohom, či sa naozaj o to usilujeme. Nemali by sme preto upadnúť do rutiny, keď budeme brať sviatosť zmierenia ako nejakú ďalšiu čiarku do počtu. To je obrovské znehodnotenie. Sviatosti sú skutočné stretnutia s Ježišom. Predstav si, že slová rozhrešenia hovorí sám Ježiš. Keď ti kňaz kladie na hlavu ruky – to ti svoje prebodnuté ruky kladie na tvoju hlavu Ježiš, alebo ešte viac, ako by do svojich rúk vzal tvoje srdce, ktoré je hriechmi deformované, zranené, boľavé – nie iba špinavé – a Jeho láskou a uzdravujúcou mocou je premieňané – v ten moment, keď sa kňaz modlí tú modlitbu. To je úžasná vec. Vlastne by sa to mohlo nazývať nie sviatosť zmierenia (i keď je to krásny názov), ale ako som už povedala, sviatosť vzkriesenia.

Je smutné pozrieť sa na našu cirkev v tomto ohľade. Hlavne na západe (Belgicko, Holandsko) v katolíckych kostoloch nenájdete ani spovedeľnicu. Ľudia jednoducho k sviatostiam nechodia. Stratili pojem hriechu. Žiaľ, i mnohí teológovia na univerzitách. Hovoria ľuďom, že vlastne hriech nie je, že nenesú zodpovednosť za existenciu určitých zranení a problémov. Hovoria im, aby chodili ku psychológom alebo psychiatrom, nie za kňazom. Potom ľudia chodia zaťažení vinou, hovorí páter Marsch, ktorý to pozná zase z Nemecka, majú depresie a psychológovia a psychiatri sú preťažení. Na západe je módne mať svojho rodinného psychológa, práve i medzi kresťanmi. Nie je to vina len týchto ľudí. Musíme brať do úvahy, že tak boli vychovaní. Vina je aj v tom ako sa im táto sviatosť prezentovala, čo napríklad zažili od kňazov. Malo by to byť akoby zhmotnením Božej lásky. Myslím si, že nie každý z nás takú skúsenosť má – že by trebárs stretol kňaza, ktorý by to Božie milosrdenstvo priam vyžaroval – to, ktoré Pán Boh skrze neho chcel dať… Ktovie čím sám ten kňaz prešiel – ako bol sformovaný, alebo čo ho v živote deformovalo… On je tiež len človek.

Jeden kňaz z Prahy mi hovoril príbeh: Bol pozvaný, aby spovedal deti z kresťanskej školy, ktoré išli na prvé sv. prijímanie. Kládol im nejaké otázky. Deti boli úplne vyplašené. Veľmi sa čudoval, že sú tie deti také nervózne. Hovoril, že v ich farnosti sa môžu pochváliť tým, že deti sa na sviatosť zmierenia tešia. Pripravujú ich takým spôsobom, že sa tešia. Pýtal sa tých detí, čo si myslia, čo robí Pán Boh v nebi. Odpovede boli rôzne: „Pozerá sa na nás, či sme dobré.“ – teda čiarkuje si naše hriechy… A páter povedal, že aj to Pán Boh robí, ale dodal že sa na nás teší! Keď hovoril ďalej, videl úžasnú úľavu v tvárach tých detí. (Jedni ľudia mi raz rozprávali, aké majú u nich vo farnosti požehnanie, lebo ich kňaz počuje iba na jedno ucho. Znamená to, že spovedaný musí správne odhadnúť z ktorej strany spovedeľnice má pristúpiť, keď má niečo náročného povedať…) Ten kňaz je pre nás skutočne stelesnenie Božej lásky – ale niekedy aj nie – možno niekedy dopredu vieme, čo nám povie. Pretože to tak hovorí vždy, už dlhé roky…

Chcem povedať to, že na tom až tak veľmi nezáleží. Samozrejme je príjemnejšie, ak s nami zaobchádza nejak pekne, ale nemalo by nás to preto blokovať. Aj kňazi chodia ku sviatosti zmierenia, sú to ľudia. Aj mne sa už stalo, že mi kňaz dobre vynadal. Mali by sme obnoviť svoj prístup k tejto sviatosti, vidieť za ňou skutočne Ježiša. Na tom, aký je spovedajúci kňaz, až tak nezáleží. On je len prostredníkom. Milosť prichádza do mojej duše i keby bol hluchý na obidve uši, alebo by na mňa kričal. (Samozrejme, že potom pôjdem pred Bohostánok a budem prosiť o vnútorné uzdravenie z toho, ale… Smiech.) Tá milosť pôsobí rovnako. Milosť Božia ktorá tam pôsobí (prechádza), to nie je už on. Dokonca i kňaz žijúci v ťažkom hriechu, môže premieňať pri sv. omši. Našťastie to nezávisí vôbec na ňom.

Nemusíme mať vôbec pochybnosti, ani v ostatných sviatostiach. Bolo by najlepšie, keby sviatosť zmierenia bola spojená s duchovným vedením, kedy mi kňaz ukáže, ako ďalej kráčať. Znamená to, aby ma kňaz poviedol kúsok ďalej, ale nie je to podmienka. Nie je nutné aby bola sviatosť zmierenia spojená s duchovným vedením, aj tak má svoju silu. Je však požehnaním, keď nájdeme spovedníka, ktorý môže byť i duchovným vodcom. Modlite sa za to, aby ste našli takého. Myslím si, že psychológovia a psychiatri by mali menej práce, keby ľudia praktizovali sviat. zmierenia.

Možno poznáte príbeh spovedníka z Arsu. Prišiel k nemu nejaký umelec, vedec, známa osobnosť, že má pochybnosti vo viere. Chcel s ním diskutovať o týchto problémoch. A ten spovedník sa ho opýtal ako dlho sa už nespovedal. Potom mu navrhol, že ho vyspovedá a potom budú diskutovať o jeho pochybnostiach vo viere. Keď vyšiel zo spovedeľnice, nebolo o čom diskutovať. To je i moja skúsenosť, že ak človek žije v hriechu, hanbí sa ho vyznať, často má zlú náladu, narušené vzťahy s druhými a samozrejme má narušený vzťah s Bohom. To znamená, že sa veľmi skoro pridružia i pochybnosti vo viere, začne spochybňovať úplne všetko. Riešením by bolo často pozrieť sa do seba, prestať filozofovať a pekne si sadnúť a spytovať si svedomie a ísť k sviatosti zmierenia. Určite by to pomohlo. Je to len rada, modlite sa za dar pokánia, kajúcnosti, dar skrúšeného srdca pre vášho priateľa, aby videl kým je pred Bohom.

Keď bol Gagarin vo vesmíre, svetom preletel jeho výrok: „Boha som tam nevidel.“ Rusi to brali ako argument, že Boh nie je. Jedna americká školáčka mu napísala list: „Pán Gagarin, mali ste čisté srdce?“ Americký astronaut Irwin, ktorý pristál na Mesiaci ako prvý, priniesol naň modlitbu vytepanú na doskách. Bola to modlitba o Božej prítomnosti. (Začínala: Ja som, i keď ma nevidíš, ja som tu atď.) Keď sa Irwin vrátil a počul Gagarinov výrok, povedal, že je to zaujímavé, lebo on tam Boha videl a napísal o tom celú knihu. Keď sa vrátil z vesmíru, stal sa kazateľom.

Niekoľko otázok:
Odpúšťa P. Ježiš aj mimo sviatosti zmierenia?

Evanjelici nemajú sviatosť zmierenia, je im vôbec odpustené? (Alebo na poslednom súde, na svoje najväčšie prekvapenie, uvidia radu spovedeľníc a budú tam musieť stáť v rade na spoveď…?)

Hovoríte áno – a to je správne. Pán nám odpúšťa hriechy aj keď mu ich vyznáme priamo, mimo sviatosť zmierenia. No pre nás katolíkov platí pravidlo, že pri ťažkom hriechu máme prijať sviatosť zmierenia. Rozlišovanie ťažkého a ľahkého hriechu je väčšinou ťažké. Pokiaľ to neviem isto, je lepšie ísť ku sviat. zmierenia, než sa sám so sebou dohadovať či treba, netreba… Proste choď.

1Jn 1,9 – „Keď vyznávame svoje hriechy Boh je tak verný a spravodlivý, že nám hriechy odpúšťa a očisťuje nás od každej neprávosti.“ Tu sa nedá nikde uhnúť. Takýchto výrokov je v Písme viac. Je dôležité, aby sme to vedeli, pretože k sviatosti zvykneme chodiť raz za mesiac, dva, a nemá sa stať, že ak po sviatosti zmier. niečo urobím, niečo sa mi stane, tak musím čakať až do ďalšej spovede a hrbím sa pod tými hriechmi…

Vieme, že mnoho katolíkov to takto prežíva. Ani ja som nevedela, že je možné kľaknúť si a prosiť modlitbou o odpustenie. Vôbec som nevedela, že takéto odpustenie existuje. Keď sa hriechy stále opakujú a množia, príde napr. pokušenie proti čistote. Človek sa začne vzdávať a príde Zlý príde a bude hovoriť – „Vidíš, môžeš celé svoje predsavzatie zabaliť a zahodiť.“ Človek má tendenciu čakať na ďalšiu spoveď a nesnaží sa. Povie si, „tak, to už aj tak teraz nemá cenu. To sa teraz kľudne môžem prejesť.“ A povie si, že nabudúce začne nanovo.

Stane sa to vtedy, keď veríme, že iba v spovedi sú nám hriechy odpustené. A naviac sa nám to často stalo akoby blokom – lebo namiesto toho, aby sme prežívali, že je to stretnutie s Ježišom, tak sme tam vnímali iba toho kňaza. Neraz majú ľudia prístup iba ku spovedi – nevnímajú, že to som ja a Ježiš. Vnímajú to ako ja a ten kňaz, alebo ešte horšie ja a moje hriechy. (A keď tam bolo šero, a na prepážke bol nejaký igelit, tak vnímali – ja, igelit a moje hriechy… Smiech.) Vtedy má človek naozaj pocit, že toho hovorí niekam do duba, alebo do vzduchu a tú Božiu odpoveď nevníma. Človek to chápe ako nejaký odpadkový kôš – raz za čas tam vysypem svoje odpadky a špinu…

Keď vyznávame svoje hriechy, Boh nám skutočne odpúšťa. Je veľmi dôležité, aby sme si to zvykli robiť okamžite. Keď spozorujem, že mám zlý motív, myšlienku, slovo, alebo niečo vážneho, treba sa rýchlo obrátiť k Bohu a vyznať to – aj v duchu – Pane vyznávam ti tento hriech. A nestačí to len povedať, ale je tu veľký problém – to odpustenie musíme vierou prijať. Zdá sa, že je to samozrejmé, ale nie je. My akoby stále hovoríme – Pane odpusť mi… Pane odpusť mi… ale to odpustenie vôbec neprijmeme. Pán Ježiš mi odpustenie ponúka a ja si ho nevezmem, a stále dookola prosím – odpusti mi hriech.

Človek chodí znovu a znovu, nosí si zo sebou pocit viny celé roky. Či už ide o vážnu, alebo menej vážnu vec. Znovu a znovu vyznáva tie isté staré hriechy a nikdy odpustenie od Boha neprijme. Je to výsmech Božiemu milosrdenstvu. Niekedy si ľudia myslia, že je to pokora. Ja som taký hriešnik, Ježiš síce zomrel za všetky hriechy sveta, ale tie moje sú na neho veľa.

Nebuď taký nafúkaný, aby si si myslel, že ty si nejaká výnimka, na ktorú Ježiš nestačí! To nie. Keď hriechy celého sveta, tak i tvoje!

Ž 103 – Dobroreč duša moja Pánovi, nezabúdaj na jeho dobrodenie. On ti odpúšťa všetky tvoje neprávosti, zo všetkých neprávostí ťa uzdravuje, vykupuje zo skazy tvoj život, venčí ťa svojim milosrdenstvom a zľutovaním. Odpúšťa všetky neprávosti!
1Jn 1,9 ….
Iz 1,18 – keby vaše hriechy boli červené ako šarlát, zbelejú ako sneh
Žid 8,12 – zľutujem sa nad ich neprávosťou, a na ich hriechy si už nikdy nespomeniem.
Taká úžasná vec! Nikdy nespomenie, Boh na ne zabudne. On je vševedúci, nezabúda, ale
hriechy ktoré mu vyznám vymaže. To je naša záchrana!

Vyznávať hriechy a prijať odpustenie, sú dve rôzne veci. Často sú v našom živote od seba vzdialené. Preto sa nám stane, že chodíme k sviat. zmierenia a vyznávame sa stále dokola a sme poznačení vinou. Ďalšia vec, keď ideme k sviat. zmier. nesmieme zabudnúť odpustiť.

Odpustenie je vec, o ktorej si myslíme, že ju vieme robiť, a preto ju zabúdame robiť.

Je to samozrejmé. Keď Boh odpúšťa, i ja mám odpúšťať. V Písme sa hovorí – keď neodpustíte, ani, ani vám nebude odpustené. Odpúšťajte, aby vám môj nebeský Otec odpustil. Denne sa modlíme Otče náš. Iste poznáte ľudí, ktorí celé roky chodia do kostola, ale nerozprávajú sa so svojimi susedom. Denne sa mnohokrát modlia „Odpusť nám, ako i my odpúšťame.“ A Ježiš hovorí – fajn, neodpúšťaš, tak ani ja ti neodpustím. Vlastne ho o to priam prosíme – hovoríme – „Odpusť nám práve tak, ako my odpúšťame. Práve takým spôsobom, ako my.“ Teda vlastne hovoríme – „neodpúšťaj, Pane, lebo ani ja neodpúšťam…“ Toto nás vôbec nenapadne.

Mt 18 – kráľ a dvaja služobníci – skončili v žalári obidvaja, lebo nevedeli byť milosrdní.

Príbeh končí varovnými slovami, ktoré sú na zamyslenie: tak bude s vami jednať aj nebeský Otec, keď zo srdca neopustíte svojmu bratovi. Chcem povedať, je to pravda. Keby sme chodili na sv. spoveď i 3x denne, pokiaľ máme človeka, ktorému nechceme odpustiť, je zbytočné tam chodiť. Moje hriechy nie sú odpustené.

My katolíci to veľmi podceňujeme. Pán Ježiš nehovorí, až budeš svätý tak ti odpustím, odpustí s podmienkou, že ja odpustím tiež. Môže sa stať, že máme nejaký problém, ktorý sa vlečie, alebo sa denne obnovuje. Musíme s tým odpustením zápasiť – to nie je život v neodpustení.

Bojujem, snažím sa, chodím pod kríž, prosím Pána, aby obmäkčil moje srdce, aby mi dal lásku. To je v poriadku. Len nemôžem povedať nie – odmietam odpustiť. Keď som prijala Božie milosrdenstvo, musím ho dať druhým. Keď pripustíš, že jedna Ježišova ruka krváca za teba, aby ti boli odpustené hriechy, tak musíš pripustiť, že tá druhá krváca za toho druhého človeka, ktorému nechceš odpustiť. Keď povieš pre seba áno, a pre toho druhého nie, Pán Ježiš na to nikdy nepristúpi – to si zapamätaj!

Otázka:
Keď mi Pán Ježiš odpustí hriechy súkromne, prečo mám chodiť k sviat. zmierenia?

Ide o to, že cez kňaza sa nás dotýka sám Boh a dáva i uzdravenie do duše. Nejde len o vyznávanie hriechov, ale o to, že každý hriech spôsobuje i rany. Vo sviatosti sa Boh dotýka uzdravujúcou silou našich rán, nášho srdca. Ďalší dôležitý moment je, že hriech nie je len naša súkromná vec. My sme telo Kristovo, sme spojené nádoby. Niekto si myslí – „Keď zhreším proti čistote len napr. sám u seba – prečo by som to mal vyznávať? Druhí s tým nič nemajú.“

To nie je pravda. Keď vás bolí zub, čo vám to pomôže, keď máte zdravé nohy? Keď ťa bolí hlava – neraz ležíš v posteli a nemôžeš sa pohnúť. Tak je to i v Kristovom tele, v spoločenstve – som uprostred ľudí so svojím hriechom a aj keď o tom nikomu nepoviem a pôsobím bezstarostne, akoby nič, môj tajný hriech tam pôsobí ako delová guľa, ťahám ostatných dole. Chvála Bohu, platí to aj opačne. Pre jedného spravodlivého bude žehnať tisícom pokolení. Pre jedného hriešnika prechádza prekliatie na ďalšieho a tí okolo neho sú poznamenaní jeho hriechom. A naopak, keď je medzi vami svätec, tak sú všetci okolo neho rozjasnení.

Povzbudenie pre tých, čo neprežívajú sviat. zmierenia ako radosť:
Žid 4,15-16 – „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, veď i on bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.“
Sv. zmierenia = prichádzam k trónu B. milosrdenstva, on má súcit s našimi slabosťami.
Pane Ježišu, prosím ťa, vyber z týchto slov jedno, čo prenikne na rozhranie duše a ducha, aby prinieslo život, aby sme túto sviatosť nepremárnili, ale aby sme v nej našli život, aby sme v nej našli teba. Amen.

© Katka Lachmanová
/Prednáška odznela na oblastnom stretnutí vedúcich Obnovy v Napajedlích/
© Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina

Aktuálne

Warning: file_get_contents(http://poltar.fara.sk/wp-content/program/liturgia.php): failed to open stream: HTTP request failed! HTTP/1.1 404 Not Found in /data/0/b/0b179247-5446-40ad-a954-27d1f719df4d/rkcsmolnik.sk/web/wp-content/plugins/php-code-widget/execphp.php(27) : eval()'d code on line 4
Dnešné liturgické texty
Liturgia hodín  – denná modlitba rímskokatolíckej Cirkvi; modlia sa ju kňazi, rehoľníci a aj laici Liturgia hodín – denná modlitba rímskokatolíckej Cirkvi; modlia sa ju kňazi, rehoľníci a aj laici
Sväté písmo - biblia on-line; vyhľadávanie; generovanie súradníc; konkordancie Sväté písmo - biblia on-line; vyhľadávanie; generovanie súradníc; konkordancie