Počula som taký príbeh. Bol o mužovi, ktorý býval blízko jednej rieky. Jedného dňa mu ktosi povedal, že pri tejto rieke sú kamene, z ktorých jeden má hodnotu veľkého pokladu. Ten kameň spozná podľa toho, že ho bude v ruke páliť. Rozhodol sa, že ho nájde. Vybral sa k rieke, sadol si na breh a začal kamene ohmatávať. Bolo ich veľa. Aby sa mu neplietli, tie čo chytil a boli studené, hádzal do rieky. Robil to jeden deň, dva, týždeň, dva týždne, mesiac. Asi za mesiac a pol na ten horúci kameň narazil. Ale pretože bol zvyknutý robiť rukou ten istý pohyb, ani si to neuvedomil a hodil ho do rieky. Teraz ho už nikto nenájde, pretože tou vodou samozrejme ochladol. A prečo vám to tu rozprávam, keď mám hovoriť o sviatosti zmierenia? Niekto z vás si to už možno domyslel. Niekedy je to so sviatosťami práve takto. Máme poklady na dosah ruky, ale pretože sme zvyknutí pristupovať k sv. prijímaniu, k sv. spovedi atď., konáme podobne ako tento muž.

Páter Adam Rucký nám povedal, že sme ako pojedači hostií. Zhltnúť a ísť, tak ako sme prišli. A asi mal pravdu. Zvyk, to je hrozná vec, je to hrozná pasca. Kiež by nás dnes táto krátka úvaha povzbudila k tomu, aby sme začali vo sviatostiach, zvlášť vo sviatosti zmierenia vidieť poklad. Mnohí z nás stratili zmysel toho pojmu „sviatosť zmierenia“. Ako viete, predtým sa tomu hovorilo „ísť k spovedi“. Keď sa povie spoveď, je to vlastne len malá časť sviatosti zmierenia. Je to len to, čo urobím ja. Idem a vyznávam svoje hriechy. Za chvíľku si o tom povieme viac.

Keď si sviatosť zmierenia zredukujeme len na spoveď, bude pre nás znamenať veľké bremeno.

Chcela by som, aby sme sa teraz na chvíľu zastavili a skúsili sa v mysli spýtať sami seba, čo pre nás dnes sviatosť zmierenia znamená. Či sa na ňu tešíme, alebo je to nutná a trápna povinnosť. Povinnosť, ktorej je potrebné sa zhostiť raz za mesiac, alebo dva. Myslím, že tu medzi nami nie sú ľudia, ktorí túto sviatosť zvyknú absolvovať iba na Veľkú noc.

Je to niečo, pred čím ma bolí brucho? Alebo niečo, čo mi veľmi neprekáža, že je to také ako jeden z tých kameňov pri rieke. Idem tam, idem odtiaľ a nič sa nedeje. Tak to bolo, tak to bude aj ďalej. Idem tam, pretože sa to tak robí, som na to tak zvyknutý.

Chcela by som teraz urobiť jeden pokus. Zatvorte oči, aby ste sa nevideli a navzájom nehanbili. Teraz úprimne, akoby sa vás pýtal Pán Ježiš (On vidí čo je vo vašich srdciach) zdvihnite ruku, tí ktorí cítite, že sviatosť zmierenia je naozaj trošku bremeno a nie veľká milosť. Pán Ježiš sa určite nenahnevá, že to takto prežívame, pretože je veľa dôvodov, prečo je to tak.

Dostala sa mi do rúk kniha Uzdravování skrze svátosti, od pátra Michaela Marscha. Je dobré si ju zaobstarať. Keď som ju čítala, na začiatku sa mi ani nepáčila. Zdalo sa mi to trochu zložité. Keď som čítala o sviatosti zmierenia, veľmi ma to zaujalo. Napríklad hneď na prvej strane sú veci, ktoré ma veľmi zarazili. Takto som sviatosť zmierenia nikdy nevidela.

Citát sv. farára z Arsu: „Bežíme od našej lásky a katovi sa vrháme do náručia,“ – hovorí tu o hriechu a diablovi. Potom pokračuje: „Hriech je teda vraždou, presnejšie povedané sebevraždou, pretože vrahom nie je nik iný iba ja sám. K záchrane duše je potrebný zázrak.“

To hovorí farár z Arsu o človeku, ktorý sa dopustil ťažkého hriechu. Je treba väčšieho zázraku, než bolo vzkriesenie Lazára. Tak o tom hovorí i Pán Ježiš v podobenstve o márnotratnom synovi. Otec na návrat svojho márnotratného syna hovorí svojmu druhému synovi : „On bol mŕtvy a zase žije, bol stratený a našiel sa.“ Ako viete nebol mŕtvy – bol medzi prasatami. A predsa Písmo hovorí, že bol mŕtvy a zase žije, bol stratený a našiel sa. V Písme na začiatku Boh Adamovi a Eve povedal, že keď sa dotknú toho stromu, zomrú. Teda zomreli, či nie? Kľudne sa aj ďalej prechádzali po záhrade a potom si obliekli zástery… Tak teda Pán Boh klamal, alebo čo? Alebo ich len strašil? Áno, boli mŕtvi! Oni boli fyzicky živí, ale duchovne boli mŕtvi. Boli mŕtvi pre Boha – tak je to v Liste Rimanom.

Keď žijeme hriechu, tak sme mŕtvi pre Boha. Toto posolstvo je mnohokrát v Písme (Ef 2), alebo keď mladík chcel nasledovať Ježiša. Pán mu hovorí: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych, ty ma nasleduj.“ Vždy som si hovorila – to majú mŕtvoly na cintoríne vykopať hrob mŕtvemu? Ako to myslel? Rozumiete čo tým chcel povedať?! Písmo nám hovorí, že hriech zvlášť ten ťažký, je stav duchovnej smrti človeka. Preto sa mu hovorí tiež smrteľný hriech. My to niekedy tak silno nevnímame. Keď to poviem úplne naostro, tak po uliciach nám chodí kopa mŕtvol. A musím povedať, že niekedy nám aj v kostole sedí mnoho mŕtvol.

Môže sa to stať každému z nás. Budeme mať pocit, že žijeme celkom pekne, ale pre Boha sme mŕtvi. Preto je na záchranu takejto duše potrebný zázrak. Obrovský zázrak. Zázrak vzkriesenia. Podobne ako u Lazára. Pretože keď sme mŕtvi, potrebujeme byť vzkriesení. Toto robí pre nás Ježiš vo sviatosti zmierenia. Tento zázrak v jednej minúte. Mnohí si niekedy hovoria – keby som tak mohol vidieť niekedy nejaký poriadny zázrak. Nie také nejaké, ako že sa ti po modlitbe zmenila nálada… – jeden kňaz mi raz povedal „Ja už mám toho vnútorného uzdravovania po krk, už by som chcel vidieť taký poriadny zázrak!“… A viete, že možno i Pán Ježiš považoval tento zázrak za väčší než fyzické uzdravenie. Nehovorím to preto, že neverím vo fyzické uzdravenie, alebo žeby sme to nepotrebovali.

Poznáte ten príbeh s ochrnutým, ktorého priniesli k Ježišovi a chceli aby ho uzdravil. Pán Ježiš sa tváril – s prepáčením – ako hlúpy. Namiesto toho, aby povedal vezmi svoje lôžko a choď, povedal chorému: „Odpustené sú tvoje hriechy.“ Akoby ignoroval to, načo tam prišli. O odpustenie tam nikto neprosil. Ani ten chorý, ani ľudia čo ho priniesli. Ježiš sa pozrel na toho chorého a povedal, že sa mu odpúšťajú hriechy. Oni sa nad tým pohoršovali, pretože moc odpúšťať hriechy má len Boh. A Ježiš sa ich spýtal: „Čo myslíte, čo je väčšie, povedať niekomu odpúšťajú sa ti hriechy, alebo vezmi svoje lôžko a choď!?“ Zaujímavé, že on im na to neodpovedá. Ja som dlho nad týmto premýšľala. Nevedela som čo myslí Ježiš, čo je väčšie, čo je zložitejšie. Nám sa niekedy zdá, že povedať – odpustené sú ti hriechy – je ľahšie než – vezmi si lôžko a choď. Povedať to, to je ľahké. To môžem povedať i ja – odpúšťajú sa ti hriechy – ale nebudú.

Tá obrovská sila čo je vo sviatosti zmierenia je úžasná vec. Pán Ježiš poveril ľudí, dal im pomazanie a povedal – čo zviažete na zemi, bude zviazané i v nebi, čo rozviažete na zemi…, komu hriechy odpustíte budú mu odpustené. Dal im moc, ktorú mal iba on. Poviem vám jednu vec – prečo bol vlastne Ježiš ukrižovaný? Práve pre tieto veci. Nie tak preto, že robil zázraky, uzdravoval, ale preto, že hovoril „odpúšťajú sa vám hriechy“. Farizejov to štvalo – veď kto mohol odpúšťať okrem Boha?! Aj proroci uzdravovali v mene Božom (Eliáš), ale keď povedal: „Odpúšťajú sa ti hriechy !“- to môže povedať jedine Boh! Preto ho chceli kameňovať a preto naňho vydali zatykač, lebo sa vydával za Boha. A predstavte si, že tú úžasnú moc, ktorú má jedine on, dal vlastne ľuďom. Môžeme prísť, keď sme obťažení hriechmi a niekto nám povie: „Boh Otec milosrdenstva nech ti skrze službu cirkvi odpustí hriechy, udeľujem ti rozhrešenie.“

To nemôžem povedať ja so svojou mocou, ale iba kňaz. V tej chvíli je to tak, akoby Božia ruka ležala na mojej hlave a Ježiš to sám hovorí, skutočne ťa napĺňa Boží pokoj. Prichádza nielen odpustenie, ale i uzdravenie tvojej duše. Jednoducho hĺbkové uzdravenie. Preto som povedala, že sviatosť zmierenia nie je len vyznanie hriechov. Je tu potrebná dokonalá ľútosť, vyznanie, zadosťučinenie – pokánie – dať tú vec do poriadku. V dejinách cirkvi sa na tieto tri časti sviatosti zmierenia kládol rôzny dôraz. V prvých storočiach dejín cirkvi bola silne zakcentovaná práve tretia časť – zadosťučinenie. Keď sa niekto dopustil cudzoložstva, nemohol chodiť na sv. omše niekoľko rokov, postil sa niekoľko dní, alebo išiel pešo na púť do sv. zeme, atď. Kajúcnosť, teda ako si hriechy vynahradiť, mala veľký význam. Človek tým dokazoval, že je ochotný niečo urobiť a chce ísť naozaj novou cestou.

V stredoveku dávali do popredia tú druhú časť sviatosti – vyznanie, spoveď. Rozlišovali ťažký a ľahký hriech, ktorý hriech je ešte ľahký, ktorý nie a koľkokrát som urobil to a to… Toto u niektorých ľudí vedie až ku chorobnej sebaanalýze, chorobnej úzkostlivosti. I dnes sa to deje. Nejde tu ani tak o kajúce sa srdce, ale či som to povedal všetko a presne, či som niečo nezabudol. Páter Marsch (študoval ešte pred II. Vatikán. koncilom) vo svojej knihe píše, že existovala príručka pre spovedníkov, kde bolo napísané koľko gramov mäsa sa môže zjesť v piatok, aby to bol ešte ľahký hriech…

Dôležité sú všetky tieto časti, ale veľmi dôležité je nezabudnúť na tú prvú časť – skrúšené srdce, o ktorom Písmo vraví: „Bože ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.“ Ja si myslím, že to je tá najpodstatnejšia časť. Dobre poznáte príbeh o márnotratnom synovi. Povedala by som, že už vtedy, keď bol pri tých prasatách, keď si povedal, že vstane a pôjde k svojmu otcovi, bolo všetko vyriešené. To čo nasledovalo bolo len taká dohra. Nebolo to vyriešené vtedy, keď sa spolu stretli. Otec ho očakával stále, celý rok. Ešte keď ho uvidel vo veľkej diaľke, bežal za ním, aby ho objal. Ani slovom nespomenul jeho hriechy – koľkokrát bol v hostinci, s koľkými ženami tam bol…

Nič také. Nešlo mu o tieto detaily. Videl, že jeho srdce je obrátené, že chce späť k otcovi, že naozaj má už dosť starého života. Nie je tam ani slovíčko výčitky. Syn ani nedopovedal to svoje „Ľutujem“, tú reč, čo mal pripravenú – „Otče zhrešil som proti nebu aj proti tebe, prijmi ma aspoň za nádenníka,“ a otec ho objal, dal vystrojiť hostinu, dal priniesť šaty a prsteň. Išlo mu len o jedinú vec, o skrúšené srdce jeho syna.

Na naše povzbudenie, myslím si, že jeho ľútosť nebola až taká dokonalá, on uvažoval trošku pragmaticky. Rozmýšľal takto: “Mal som u svojho otca všetkého dostatok, a teraz tu sedím, mám hlad a ani to čo žerú prasce nedostanem.“ Dohnal ho teda hlad. Nebola to až taká čistá láska k Bohu, alebo nesebecká túžba po nebi, či veľká ľútosť nad tým ako zranil svojho otca. Nebolo to tam. Je zaujímavé, že toto Pánu Bohu stačí. Berie to tak. Otec vie, že v tomto stave syn nevie uvažovať ďalej. Vidí jeho dobrú vôľu.

V knihe „Realizmus“ sv. Terezka Ježišova píše list svojej sestre. Hovorí: „Tá mizerná ľudská dobrá vôľa.“ My nie sme koľkokrát schopní robiť dobré veci, ale keď máme dobrú vôľu do určitej miery to stačí. Potom to zas pohnojíme svojou pýchou a tak dookola. Terézia to hovorí z pohľadu diabla. Vždy keď má človek dobrú vôľu Boh sa zmilováva a žehná.
Aj keby človek neurobil nič dobré za svojho života a mal by dobrú vôľu, tak Boh tú dobrú vôľu vyzdvihne. Hovorím to, lebo to povedala sv. Terézia, hovorím to pre naše povzbudenie. Boh skutočne hľadí do nášho srdca – o to mu ide. Nejde o to, či si pri spovedi spomeniem na všetky hriechy. Ide o moje srdce, či je úprimné a kajúce sa pred Bohom, či sa naozaj o to usilujeme. Nemali by sme preto upadnúť do rutiny, keď budeme brať sviatosť zmierenia ako nejakú ďalšiu čiarku do počtu. To je obrovské znehodnotenie. Sviatosti sú skutočné stretnutia s Ježišom. Predstav si, že slová rozhrešenia hovorí sám Ježiš. Keď ti kňaz kladie na hlavu ruky – to ti svoje prebodnuté ruky kladie na tvoju hlavu Ježiš, alebo ešte viac, ako by do svojich rúk vzal tvoje srdce, ktoré je hriechmi deformované, zranené, boľavé – nie iba špinavé – a Jeho láskou a uzdravujúcou mocou je premieňané – v ten moment, keď sa kňaz modlí tú modlitbu. To je úžasná vec. Vlastne by sa to mohlo nazývať nie sviatosť zmierenia (i keď je to krásny názov), ale ako som už povedala, sviatosť vzkriesenia.

Je smutné pozrieť sa na našu cirkev v tomto ohľade. Hlavne na západe (Belgicko, Holandsko) v katolíckych kostoloch nenájdete ani spovedeľnicu. Ľudia jednoducho k sviatostiam nechodia. Stratili pojem hriechu. Žiaľ, i mnohí teológovia na univerzitách. Hovoria ľuďom, že vlastne hriech nie je, že nenesú zodpovednosť za existenciu určitých zranení a problémov. Hovoria im, aby chodili ku psychológom alebo psychiatrom, nie za kňazom. Potom ľudia chodia zaťažení vinou, hovorí páter Marsch, ktorý to pozná zase z Nemecka, majú depresie a psychológovia a psychiatri sú preťažení. Na západe je módne mať svojho rodinného psychológa, práve i medzi kresťanmi. Nie je to vina len týchto ľudí. Musíme brať do úvahy, že tak boli vychovaní. Vina je aj v tom ako sa im táto sviatosť prezentovala, čo napríklad zažili od kňazov. Malo by to byť akoby zhmotnením Božej lásky. Myslím si, že nie každý z nás takú skúsenosť má – že by trebárs stretol kňaza, ktorý by to Božie milosrdenstvo priam vyžaroval – to, ktoré Pán Boh skrze neho chcel dať… Ktovie čím sám ten kňaz prešiel – ako bol sformovaný, alebo čo ho v živote deformovalo… On je tiež len človek.

Jeden kňaz z Prahy mi hovoril príbeh: Bol pozvaný, aby spovedal deti z kresťanskej školy, ktoré išli na prvé sv. prijímanie. Kládol im nejaké otázky. Deti boli úplne vyplašené. Veľmi sa čudoval, že sú tie deti také nervózne. Hovoril, že v ich farnosti sa môžu pochváliť tým, že deti sa na sviatosť zmierenia tešia. Pripravujú ich takým spôsobom, že sa tešia. Pýtal sa tých detí, čo si myslia, čo robí Pán Boh v nebi. Odpovede boli rôzne: „Pozerá sa na nás, či sme dobré.“ – teda čiarkuje si naše hriechy… A páter povedal, že aj to Pán Boh robí, ale dodal že sa na nás teší! Keď hovoril ďalej, videl úžasnú úľavu v tvárach tých detí. (Jedni ľudia mi raz rozprávali, aké majú u nich vo farnosti požehnanie, lebo ich kňaz počuje iba na jedno ucho. Znamená to, že spovedaný musí správne odhadnúť z ktorej strany spovedeľnice má pristúpiť, keď má niečo náročného povedať…) Ten kňaz je pre nás skutočne stelesnenie Božej lásky – ale niekedy aj nie – možno niekedy dopredu vieme, čo nám povie. Pretože to tak hovorí vždy, už dlhé roky…

Chcem povedať to, že na tom až tak veľmi nezáleží. Samozrejme je príjemnejšie, ak s nami zaobchádza nejak pekne, ale nemalo by nás to preto blokovať. Aj kňazi chodia ku sviatosti zmierenia, sú to ľudia. Aj mne sa už stalo, že mi kňaz dobre vynadal. Mali by sme obnoviť svoj prístup k tejto sviatosti, vidieť za ňou skutočne Ježiša. Na tom, aký je spovedajúci kňaz, až tak nezáleží. On je len prostredníkom. Milosť prichádza do mojej duše i keby bol hluchý na obidve uši, alebo by na mňa kričal. (Samozrejme, že potom pôjdem pred Bohostánok a budem prosiť o vnútorné uzdravenie z toho, ale… Smiech.) Tá milosť pôsobí rovnako. Milosť Božia ktorá tam pôsobí (prechádza), to nie je už on. Dokonca i kňaz žijúci v ťažkom hriechu, môže premieňať pri sv. omši. Našťastie to nezávisí vôbec na ňom.

Nemusíme mať vôbec pochybnosti, ani v ostatných sviatostiach. Bolo by najlepšie, keby sviatosť zmierenia bola spojená s duchovným vedením, kedy mi kňaz ukáže, ako ďalej kráčať. Znamená to, aby ma kňaz poviedol kúsok ďalej, ale nie je to podmienka. Nie je nutné aby bola sviatosť zmierenia spojená s duchovným vedením, aj tak má svoju silu. Je však požehnaním, keď nájdeme spovedníka, ktorý môže byť i duchovným vodcom. Modlite sa za to, aby ste našli takého. Myslím si, že psychológovia a psychiatri by mali menej práce, keby ľudia praktizovali sviat. zmierenia.

Možno poznáte príbeh spovedníka z Arsu. Prišiel k nemu nejaký umelec, vedec, známa osobnosť, že má pochybnosti vo viere. Chcel s ním diskutovať o týchto problémoch. A ten spovedník sa ho opýtal ako dlho sa už nespovedal. Potom mu navrhol, že ho vyspovedá a potom budú diskutovať o jeho pochybnostiach vo viere. Keď vyšiel zo spovedeľnice, nebolo o čom diskutovať. To je i moja skúsenosť, že ak človek žije v hriechu, hanbí sa ho vyznať, často má zlú náladu, narušené vzťahy s druhými a samozrejme má narušený vzťah s Bohom. To znamená, že sa veľmi skoro pridružia i pochybnosti vo viere, začne spochybňovať úplne všetko. Riešením by bolo často pozrieť sa do seba, prestať filozofovať a pekne si sadnúť a spytovať si svedomie a ísť k sviatosti zmierenia. Určite by to pomohlo. Je to len rada, modlite sa za dar pokánia, kajúcnosti, dar skrúšeného srdca pre vášho priateľa, aby videl kým je pred Bohom.

Keď bol Gagarin vo vesmíre, svetom preletel jeho výrok: „Boha som tam nevidel.“ Rusi to brali ako argument, že Boh nie je. Jedna americká školáčka mu napísala list: „Pán Gagarin, mali ste čisté srdce?“ Americký astronaut Irwin, ktorý pristál na Mesiaci ako prvý, priniesol naň modlitbu vytepanú na doskách. Bola to modlitba o Božej prítomnosti. (Začínala: Ja som, i keď ma nevidíš, ja som tu atď.) Keď sa Irwin vrátil a počul Gagarinov výrok, povedal, že je to zaujímavé, lebo on tam Boha videl a napísal o tom celú knihu. Keď sa vrátil z vesmíru, stal sa kazateľom.

Niekoľko otázok:
Odpúšťa P. Ježiš aj mimo sviatosti zmierenia?

Evanjelici nemajú sviatosť zmierenia, je im vôbec odpustené? (Alebo na poslednom súde, na svoje najväčšie prekvapenie, uvidia radu spovedeľníc a budú tam musieť stáť v rade na spoveď…?)

Hovoríte áno – a to je správne. Pán nám odpúšťa hriechy aj keď mu ich vyznáme priamo, mimo sviatosť zmierenia. No pre nás katolíkov platí pravidlo, že pri ťažkom hriechu máme prijať sviatosť zmierenia. Rozlišovanie ťažkého a ľahkého hriechu je väčšinou ťažké. Pokiaľ to neviem isto, je lepšie ísť ku sviat. zmierenia, než sa sám so sebou dohadovať či treba, netreba… Proste choď.

1Jn 1,9 – „Keď vyznávame svoje hriechy Boh je tak verný a spravodlivý, že nám hriechy odpúšťa a očisťuje nás od každej neprávosti.“ Tu sa nedá nikde uhnúť. Takýchto výrokov je v Písme viac. Je dôležité, aby sme to vedeli, pretože k sviatosti zvykneme chodiť raz za mesiac, dva, a nemá sa stať, že ak po sviatosti zmier. niečo urobím, niečo sa mi stane, tak musím čakať až do ďalšej spovede a hrbím sa pod tými hriechmi…

Vieme, že mnoho katolíkov to takto prežíva. Ani ja som nevedela, že je možné kľaknúť si a prosiť modlitbou o odpustenie. Vôbec som nevedela, že takéto odpustenie existuje. Keď sa hriechy stále opakujú a množia, príde napr. pokušenie proti čistote. Človek sa začne vzdávať a príde Zlý príde a bude hovoriť – „Vidíš, môžeš celé svoje predsavzatie zabaliť a zahodiť.“ Človek má tendenciu čakať na ďalšiu spoveď a nesnaží sa. Povie si, „tak, to už aj tak teraz nemá cenu. To sa teraz kľudne môžem prejesť.“ A povie si, že nabudúce začne nanovo.

Stane sa to vtedy, keď veríme, že iba v spovedi sú nám hriechy odpustené. A naviac sa nám to často stalo akoby blokom – lebo namiesto toho, aby sme prežívali, že je to stretnutie s Ježišom, tak sme tam vnímali iba toho kňaza. Neraz majú ľudia prístup iba ku spovedi – nevnímajú, že to som ja a Ježiš. Vnímajú to ako ja a ten kňaz, alebo ešte horšie ja a moje hriechy. (A keď tam bolo šero, a na prepážke bol nejaký igelit, tak vnímali – ja, igelit a moje hriechy… Smiech.) Vtedy má človek naozaj pocit, že toho hovorí niekam do duba, alebo do vzduchu a tú Božiu odpoveď nevníma. Človek to chápe ako nejaký odpadkový kôš – raz za čas tam vysypem svoje odpadky a špinu…

Keď vyznávame svoje hriechy, Boh nám skutočne odpúšťa. Je veľmi dôležité, aby sme si to zvykli robiť okamžite. Keď spozorujem, že mám zlý motív, myšlienku, slovo, alebo niečo vážneho, treba sa rýchlo obrátiť k Bohu a vyznať to – aj v duchu – Pane vyznávam ti tento hriech. A nestačí to len povedať, ale je tu veľký problém – to odpustenie musíme vierou prijať. Zdá sa, že je to samozrejmé, ale nie je. My akoby stále hovoríme – Pane odpusť mi… Pane odpusť mi… ale to odpustenie vôbec neprijmeme. Pán Ježiš mi odpustenie ponúka a ja si ho nevezmem, a stále dookola prosím – odpusti mi hriech.

Človek chodí znovu a znovu, nosí si zo sebou pocit viny celé roky. Či už ide o vážnu, alebo menej vážnu vec. Znovu a znovu vyznáva tie isté staré hriechy a nikdy odpustenie od Boha neprijme. Je to výsmech Božiemu milosrdenstvu. Niekedy si ľudia myslia, že je to pokora. Ja som taký hriešnik, Ježiš síce zomrel za všetky hriechy sveta, ale tie moje sú na neho veľa.

Nebuď taký nafúkaný, aby si si myslel, že ty si nejaká výnimka, na ktorú Ježiš nestačí! To nie. Keď hriechy celého sveta, tak i tvoje!

Ž 103 – Dobroreč duša moja Pánovi, nezabúdaj na jeho dobrodenie. On ti odpúšťa všetky tvoje neprávosti, zo všetkých neprávostí ťa uzdravuje, vykupuje zo skazy tvoj život, venčí ťa svojim milosrdenstvom a zľutovaním. Odpúšťa všetky neprávosti!
1Jn 1,9 ….
Iz 1,18 – keby vaše hriechy boli červené ako šarlát, zbelejú ako sneh
Žid 8,12 – zľutujem sa nad ich neprávosťou, a na ich hriechy si už nikdy nespomeniem.
Taká úžasná vec! Nikdy nespomenie, Boh na ne zabudne. On je vševedúci, nezabúda, ale
hriechy ktoré mu vyznám vymaže. To je naša záchrana!

Vyznávať hriechy a prijať odpustenie, sú dve rôzne veci. Často sú v našom živote od seba vzdialené. Preto sa nám stane, že chodíme k sviat. zmierenia a vyznávame sa stále dokola a sme poznačení vinou. Ďalšia vec, keď ideme k sviat. zmier. nesmieme zabudnúť odpustiť.

Odpustenie je vec, o ktorej si myslíme, že ju vieme robiť, a preto ju zabúdame robiť.

Je to samozrejmé. Keď Boh odpúšťa, i ja mám odpúšťať. V Písme sa hovorí – keď neodpustíte, ani, ani vám nebude odpustené. Odpúšťajte, aby vám môj nebeský Otec odpustil. Denne sa modlíme Otče náš. Iste poznáte ľudí, ktorí celé roky chodia do kostola, ale nerozprávajú sa so svojimi susedom. Denne sa mnohokrát modlia „Odpusť nám, ako i my odpúšťame.“ A Ježiš hovorí – fajn, neodpúšťaš, tak ani ja ti neodpustím. Vlastne ho o to priam prosíme – hovoríme – „Odpusť nám práve tak, ako my odpúšťame. Práve takým spôsobom, ako my.“ Teda vlastne hovoríme – „neodpúšťaj, Pane, lebo ani ja neodpúšťam…“ Toto nás vôbec nenapadne.

Mt 18 – kráľ a dvaja služobníci – skončili v žalári obidvaja, lebo nevedeli byť milosrdní.

Príbeh končí varovnými slovami, ktoré sú na zamyslenie: tak bude s vami jednať aj nebeský Otec, keď zo srdca neopustíte svojmu bratovi. Chcem povedať, je to pravda. Keby sme chodili na sv. spoveď i 3x denne, pokiaľ máme človeka, ktorému nechceme odpustiť, je zbytočné tam chodiť. Moje hriechy nie sú odpustené.

My katolíci to veľmi podceňujeme. Pán Ježiš nehovorí, až budeš svätý tak ti odpustím, odpustí s podmienkou, že ja odpustím tiež. Môže sa stať, že máme nejaký problém, ktorý sa vlečie, alebo sa denne obnovuje. Musíme s tým odpustením zápasiť – to nie je život v neodpustení.

Bojujem, snažím sa, chodím pod kríž, prosím Pána, aby obmäkčil moje srdce, aby mi dal lásku. To je v poriadku. Len nemôžem povedať nie – odmietam odpustiť. Keď som prijala Božie milosrdenstvo, musím ho dať druhým. Keď pripustíš, že jedna Ježišova ruka krváca za teba, aby ti boli odpustené hriechy, tak musíš pripustiť, že tá druhá krváca za toho druhého človeka, ktorému nechceš odpustiť. Keď povieš pre seba áno, a pre toho druhého nie, Pán Ježiš na to nikdy nepristúpi – to si zapamätaj!

Otázka:
Keď mi Pán Ježiš odpustí hriechy súkromne, prečo mám chodiť k sviat. zmierenia?

Ide o to, že cez kňaza sa nás dotýka sám Boh a dáva i uzdravenie do duše. Nejde len o vyznávanie hriechov, ale o to, že každý hriech spôsobuje i rany. Vo sviatosti sa Boh dotýka uzdravujúcou silou našich rán, nášho srdca. Ďalší dôležitý moment je, že hriech nie je len naša súkromná vec. My sme telo Kristovo, sme spojené nádoby. Niekto si myslí – „Keď zhreším proti čistote len napr. sám u seba – prečo by som to mal vyznávať? Druhí s tým nič nemajú.“

To nie je pravda. Keď vás bolí zub, čo vám to pomôže, keď máte zdravé nohy? Keď ťa bolí hlava – neraz ležíš v posteli a nemôžeš sa pohnúť. Tak je to i v Kristovom tele, v spoločenstve – som uprostred ľudí so svojím hriechom a aj keď o tom nikomu nepoviem a pôsobím bezstarostne, akoby nič, môj tajný hriech tam pôsobí ako delová guľa, ťahám ostatných dole. Chvála Bohu, platí to aj opačne. Pre jedného spravodlivého bude žehnať tisícom pokolení. Pre jedného hriešnika prechádza prekliatie na ďalšieho a tí okolo neho sú poznamenaní jeho hriechom. A naopak, keď je medzi vami svätec, tak sú všetci okolo neho rozjasnení.

Povzbudenie pre tých, čo neprežívajú sviat. zmierenia ako radosť:
Žid 4,15-16 – „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, veď i on bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.“
Sv. zmierenia = prichádzam k trónu B. milosrdenstva, on má súcit s našimi slabosťami.
Pane Ježišu, prosím ťa, vyber z týchto slov jedno, čo prenikne na rozhranie duše a ducha, aby prinieslo život, aby sme túto sviatosť nepremárnili, ale aby sme v nej našli život, aby sme v nej našli teba. Amen.

© Katka Lachmanová
/Prednáška odznela na oblastnom stretnutí vedúcich Obnovy v Napajedlích/
© Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina